Ivan Šramko: Euro je úspech, kríza je zlyhaním politikov

06. 12. 2011, Vladimír Bačišin, Marek Kálovec

Veríte ešte v euro?

Áno, verím. Keď mám povedať prečo, tak okrem iných dôvodov aj preto, lebo vývoj aj v čase krízy ukazuje, že euro aj v malých a otvorených ekonomikách, ako je Slovensko, pôsobí stabilizačne. Vždy bude existovať dilema, či vlastná mena prináša viac rizika alebo stabilitu. Slovenské skúsenosti, ale aj skúsenosti z iných krajín potvrdzujú, že euro pôsobí stabilizačne. Môžem poukázať na príklad krajín bývalej Juhoslávie a Maďarska, kde pôsobím v bankovom sektore. Krajiny bývalej Juhoslávie sa principiálne snažia, aby kurz ich meny bol voči euru čo najstabilnejší. Používajú na to rôzne techniky  menovej politiky od rôznych typov intervencií až po tzv. currency board – čo je najpevnejšie zafixovanie domácej meny s eurom. Obmedzenie fluktuácie vlastnej meny považujú za jeden zo základných predpokladov pre ďalší pozitívny vývoja ich hospodárstva. Volatilita maďarského forintu je obrovská a spôsobuje ekonomike veľké problémy a je jedným zo zásadných zdrojov rizika jej ďalšieho vývoja. Ani posledné obdobie depreciácie forintu nezvýšilo očakávaný rast maďarského hospodárstva. Ak sa bude kríza prehlbovať, vlastná mena bude zásadným zdrojom rizika a neistoty. V tomto období veľkej neistoty euro potvrdzuje svoju stabilizačnú úlohu. Dobrým príkladom je aj naša ekonomika, ktorá dosahuje v tomto roku jeden z najväčších rastov medzi krajinami EÚ s rovnakou prognózou aj pre rok 2012.  Dobrým príkladom rizika vlastnej meny je aj vývoj jednej z najdôležitejších mien sveta, švajčiarskeho franku, kde SNB pristúpila k mimoriadnemu rozhodnutiu o tesnejšom pripojení franku k euru, aby eliminovala negatívny vplyv vývoja franku na rozvoj celého švajčiarskeho hospodárstva.             

Dá sa zo súčasného pohľadu povedať, že Európa bola pred desiatimi rokmi pripravená na spoločnú menu?

Európa sa dlho pripravovala na spoločnú menu. Myšlienku spoločnej meny prezentoval Pierre Werner už v roku 1970. Spoločná mena mala byť zavŕšením úžasnej myšlienky integrácie európskych krajín s cieľom vytvoriť úniu suverénnych štátov. Projekt spoločnej meny bol v zásade pripravený dobre, vychádzal z predpokladu, že krajiny sa budú chovať zodpovedne, plniť dohodnuté pravidlá a budú rešpektovať potreby celej EMÚ ako celku. Ukázalo sa, že to boli naivné očakávania. Podmienkou na vstup do EMÚ malo byť okrem splnenia Maastrichtských kritérií aj napr. záväzné zavedenie limitov na dlh a deficit do národných zákonov. To by prinieslo zodpovednejší prístup k spoločným záväzkom. Vývoj odhalil aj zásadné nedostatky v tomto projekte. A to predovšetkým nefunkčnosť systému, ktorý mal na krajiny dohliadať a vynucovať plnenie pravidiel Paktu rastu a stability, t. j. pravidiel, ktoré mali zabezpečiť, aby nemali krajiny nadmerné deficity verejných financií a dlhy. To je primárne zlyhanie niektorých krajín, ktorých dlh sa stal neudržateľným a spôsobuje dlhovú krízu v celej EÚ. Ale je to aj vážne zlyhanie politikov ostatných krajín, ktorí mali zodpovednosť za monitorovanie, kontrolu a nápravu dlhodobo neprijateľného stavu v týchto krajinách. Ak by členské krajiny dodržiavali dohodnuté pravidlá, nebola by EMÚ v takých problémoch, v akých sa nachádza.

Keď sa zavádzalo euro, verejnosti sa poskytovali len pozitívne informácie, dnes prevládajú negatívne. Prečo je to tak?

Situácia, v ktorej sa nachádzame, je vážna a odhalila nedostatky v celom systéme. Finančná kríza, ktorá začala v USA, akcelerovala odhalenie dlhodobých problémov viacerých krajín a chyby v systéme, ako funguje EÚ, a ukázala aj neschopnosť európskych politických orgánov primerane konať. Avšak to neznamená, že by sa mala verejnosť informovať takým spôsobom, ako sa to robí. Novinári (a to nielen u nás) informujú o situácii skôr bulvárnym spôsobom, k vážnym ekonomickým témam pristupujú ľahkovážne, povrchne a bez snahy o objektívnosť, odbornosť alebo vyváženosť informácie. Ak sa preberajú články zo zahraničných médií, tak väčšinou predovšetkým negatívne, najmä z anglosaských médií, ktoré od vzniku viac euro a  eurozónu spochybňujú. V médiách uvádzané názory niektorých tzv. ekonomických odborníkov a analytikov majú predovšetkým snahu byť  atraktívne, bez ohľadu na kvalitu, a často sú postavené len na neodbornej kritike a spochybňovaní všetkého. Ak k tomu pridáme rozporuplné vyjadrenia niektorých našich politikov, ktoré skôr spochybňujú kroky a rozhodnutia európskych inštitúcií, na ktorých sa podieľajú, niet sa čo diviť, že dôvera verejnosti  v euro a v celú EÚ sa znižuje. Je zarážajúce, ako málo počuť od politikov podporu potreby integrovanej Európy napriek tomu, že to je jediná perspektíva pre našu malú a otvorenú ekonomiku.

Euro má dnes negatívny imidž. Ako ho hodnotiť bez nánosov politickej manipulácie?

Negatívny imidž je výsledkom nepochopenia funkcie a úlohy eura a jeho spájanie s problémami, ktoré vôbec jednotná mena nespôsobila. Krátka história eura a ECB je z hľadiska toho, čomu malo slúžiť, veľký úspech. Predovšetkým euro a ECB mali priniesť cenovú stabilitu a udržať kúpnu silu. Ak napríklad porovnáme infláciu v eurozóne za 13 rokov jeho existencie, tak i napriek celkovému nárastu cien komodít bola nižšia ako inflácia nemeckej marky za posledných trinásť rokov pred vznikom eura. Euro sa stalo jednou z najdôležitejších svetových rezervných mien. Makroekonomický vývoj eurozóny ako celku je lepší ako iných porovnateľných hospodárskych celkov. Eurozóna ako celok má nižší deficit verejných financií za posledných 5 rokov ako USA. Aj celkový dlh cca 80% k HDP je nižší ako takmer 100%-ný dlh k HDP v USA. Eurozóna má vyrovnaný bežný účet platobnej bilancie, čo svedčí o dobrej  konkurenčnej  schopnosti v globálnom svete, na rozdiel od obrovského deficitu bežného účtu v USA. Negatívny imidž eura je skôr dôsledok jeho nesprávneho spájania s problematickým fungovaním eurozóny, pretrvávajúcim obdobím neistoty a krízou, ktorá začala v roku 2008 a v inej forme pretrváva doteraz. Euro v žiadnom prípade krízu nespôsobilo a stále funguje ako silný stabilizačný faktor v tomto období.

Ako hodnotíte mechanizmy na odvrátenie dlhovej krízy, ktoré sa spúšťajú v súčasnosti v Európe?

Predovšetkým sa ukazuje, že systém EÚ vôbec nebol  pripravený na riešenie krízových situácií. Európska komisia a ani iný európsky orgán nemá nedostatočné kompetencie a ani nástroje na ich riešenie. Jediná inštitúcia, ktorá je schopná rýchlo reagovať na vývoj a prijímať stabilizačné opatrenia, je momentálne ECB. ECB však nedokáže vyriešiť podstatu problému, t. j. nedôveru finančných trhov spojenú s neudržateľným stavom verejných financií vo viacerých krajinách EÚ. Rozhodnutia, ktoré prijímajú najvyššie politické orgány na úrovni predsedov vlád v EÚ, sú pomalé, dlho trvá, pokiaľ sa nájde konsenzus medzi členskými krajinami. Politici nie sú zatiaľ schopní zmeniť veľkú nedôveru a chaos na finančných trhoch, ktoré obrovské dlhy financujú, pretože ich rozhodnutia sú prijímané neskoro a často po ich prijatí ich sami spochybňujú nejasnou interpretáciu toho, o čom sa dohodli. Vývoj jasne ukázal, že EÚ potrebuje permanentný stabilizačný mechanizmus, akýsi európsky menový fond, a to nielen kvôli momentálnej kríze a problémom niektorých krajín, ale aj preto, že krajiny nereagujú rovnako na ekonomický cyklus, čo môže spôsobovať problémy aj v menej turbulentných časoch. Dôvera v to, že krajina eurozóny nemôže byť nesolventná, a prípadne aj zbankrotovať, už neexistuje. To je dôsledok neudržateľného vývoja za poslednú dekádu vo viacerých krajinách a neschopnosti politikov plniť si svoje povinnosti. Ja si myslím, že vznik ESM sa zbytočne posunul až na rok 2013 a diskusia o zvýšení EFSF už trvá príliš dlho, a v podstate aj napriek pozitívnemu výsledku rady EÚ stále nie je dokončená. EFSF a ESM musia mať dostatočnú kapacitu a flexibilitu pre použitie, aby mohli začali fungovať normálne finančné trhy. Pozitívne hodnotím aj posledné rozhodnutia  prijaté v Európskom parlamente, výrazne sprísňujúce podmienky Paktu stability a rastu (tzv. SGP III), najmä v smere posilnenia dohľadu nad verejnými financiami a kompetenciami EK a zavedenia záväzných, kvázi automatických fiškálnych pravidiel. Samozrejme, je na základe reálnych skúseností otázne, ako rýchlo a v akom rozsahu sa tieto skutočne implementujú.

Dlhovú krízu v eurozóne teda podľa vás nie je možné zvládnuť bez toho, aby neexistovalo niečo na spôsob európskeho menového fondu alebo fiškálnej únie?

Dlhová kríza v eurozóne sa dá zvládnuť už len na základe spoločného riešenia členských krajín a EFSF - a neskôr „európsky menový fond“ - je zatiaľ jediné riešenie, na ktorom sa odborníci a aj politici rozhodujúcich krajín dohodli. Navrhnuté posilnenie Paktu stability a rastu a ostatné opatrenia považujem za cestu správnym smerom s dlhodobejším účinkom. Predstavy a tom, čo je to fiškálna únia, sú asi rôzne, ale ja považujem prijaté opatrenia, ak sa začnú aj realizovať, za dostatočné. Samozrejme, celé riadenie EÚ sa musí posilniť, to je absolútna nevyhnutnosť.

Bolo by vydávanie spoločných eurodlhopisov riešením súčasných problémov?

Nie som zástanca vydávania eurobondov. Nemyslím si, že by vyriešili súčasnú krízu a boli riešením do budúcnosti. Najdôležitejšie je zlepšenie fiškálnej zodpovednosti. Vydávanie eurobondov by znížilo tlak na konsolidáciu a stabilizáciu verejných financií. Podporilo by menej zodpovedné krajiny, a aj tak by nedokázalo pokryť ich celý dlh.

USA sú prvou optimálnou menovou zónou, ktorá funguje. Mala by ísť Európa podobnou cestou?

USA sú menovou úniou, ktorá funguje viacej ako 200 rokov, no nie sú plne optimálnou menovou zónou podľa Mundelovej teórie. Ani keď do USA vstupovali nové krajiny, neexistovali podmienky vstupu definované na základe tejto teórie. Ani podmienky na vstup do eurozóny nevychádzajú z tejto teórie. Vyžaduje sa splniť Maastrichtské kritériá, ktoré sú konštruované na plnení nominálnych konvergenčných kritérií v oblasti verejných financií, úrokových sadzieb, inflácie a výmenného kurzu. Optimálna menová zóna je akademická koncepcia. Menová únia môže spĺňať ciele, na ktoré bola založená, t. j. eliminovať kurzové riziko, zvýšiť obchodnú výmenu, znížiť transakčné náklady a konverzné náklady a pod. bez toho, aby bola optimálna podľa teórie. Myšlienka EMÚ bola unikátna v tom, že úniu tvoria suverénne štáty, a nemyslím si, že treba kopírovať USA a v Európe to ani nepovažujem za reálne. Na to však, aby naša EÚ normálne fungovala, musia dodržiavať jej členovia dohodnuté podmienky, čo sa žiaľ stále nedeje.

Budú tieto zásady vymáhateľné pri tak vysokej miere zadlženia európskych krajín?

Znižovanie dlhu krajín je kľúčové aj pre riadne fungovanie EÚ. Krajiny ktoré majú dlh nad požadovaných 60% HDP, musia vyvinúť maximálne úsilie na to, aby sa rýchlo a udržateľne začal znižovať. Táto kríza však ukázala, že dôležitý je nielen verejný dlh, ale aj súkromný dlh, stabilita bankového sektora, vývoj bežného účtu platobnej bilancie a že hodnotenie stability krajiny musí byť ďaleko komplexnejšie a nestačí sa pozerať len na dlh. Dobrým príkladom môže byť Írsko, ktoré malo problémy s likviditou, muselo požiadať o pomoc z EFSF aj napriek nízkemu dlhu.

O ústavnom zákone o dlhovom strope sa diskutuje aj u nás. Ako vnímate túto iniciatívu?

Je to dobrá iniciatíva, aj keď diskusia o nej už prebieha pomerne dlho od roku 2009. Bol by to dobrý signál o zodpovednosti krajiny v oblasti verejných financií a limit pre každú vládu v budúcnosti. Nevyhnutné je však, aby zákon bol prijatý konsenzuálne naprieč všetkými dôležitými politickými stranami. Ak nebude široký konsenzus a stane sa to  predmetom politického konfliktu, tak to nemá zmysel prijať.

Nie je zvláštne, že na zastavenie rastu dlhov potrebujeme ústavný zákon? Žiadny rozumný politik by predsa nemal pripustiť zadlžovanie.

Žiaľ, ukazuje sa, že rozumných politikov je málo, aj keď v tomto smere patríme medzi zodpovednejšie krajiny. Názor na to, čo je prípustné a čo už neprípustné zadlžovanie, sú rôzne a určite ani stanovenie jednotného limitu pre všetky krajiny nie je ekonomicky odôvodniteľné. Je však dobré, ak by to bolo schválené ústavným zákonom, zvýšilo by to vážnosť toho zákona a znížilo by to aj možnosť menenia toho zákona podľa potrieb.

Nie je limit dlhu 60% HDP a jeho znižovanie na hranicu 50% pre tak malú a otvorenú ekonomiku príliš vysoký?

Na odbornej úrovni prebiehali rôzne diskusie na európskej úrovni, z ktorých mnohé končili tým, že by mal byť pripustený limit maximálne 40% HDP. Osobne považujem za správny ten názor, ktorý hovorí, že veľké a silné ekonomiky môžu mať väčší dlh ako menšie, a vychádzajúc z toho by mohol byť limit u nás aj nižší ako 60%.

Slovensko zažilo pri hlasovaní o eurovale svetovú pozornosť. Ako hodnotíte debatu a rozhodovanie o stabilizačnom mechanizme eurozóny?

Úroveň diskusie u nás bola slabá a povrchná a motivovaná najmä snahou získať nejaké hlasy voličov. Najviac bolo počuť politikov, ktorí nemajú žiadne medzinárodné skúsenosti a za vážny problém považujem to, že zneistili mnohých občanov. Vzhľadom na to, že aj my permanentne porušujeme pravidlá paktu rastu a stability a sme príjemcom obrovských darov z peňazí daňových poplatníkov vyspelých krajín, mali by sme podporovať spoločné riešenie, uznávať princíp solidarity, a nie snažiť sa zabrániť jedinému navrhnutému riešeniu, na ktorom sa dohodli európski lídri a ktoré odsúhlasili všetky parlamenty krajín eurozóny. Odborníci na celom svete sa zhodli na tom, že problém je tak vážny, že existuje už len kolektívne riešenie postavené na spolupráci krajín. Boli to okamihy, keď sme upútali celosvetovú pozornosť tým nevhodným spôsobom. Vhodnejšie by bolo zapojiť sa do európskej debaty, ako problémy riešiť, ale v tej absentujeme úplne. Diskusia, ktorá  prebehla na túto tému v parlamente, presne ukázala na nízku úroveň niektorých poslancov. Je neprijateľné, aby sme urážali a spochybňovali iné krajiny EÚ, používali nepravdivé argumenty a zavádzali verejnosť. Hodnotiť politické rozhodnutia a ich dopady nemám záujem.

Môže to mať dopad na budúce rozhodovacie procesy v eurozóne?

Samozrejme, že to urýchli prijatie niektorých potrebných rozhodnutí, ak má EÚ ďalej fungovať. Najmä treba prehodnotiť nutnosť súhlasu všetkých krajín EÚ s niektorými rozhodnutiami.

Čo by mala urobiť eurozóna v budúcnosti?

Momentálne majú prednosť logicky krátkodobé stabilizačné opatrenia. Bude potrebné upraviť základnú zmluvu na základe získaných skúseností a posilniť ekonomické riadenie EÚ. V budúcnosti by sa predovšetkým mala viac zamerať na zvyšovanie konkurencieschopnosti. Cesta k tomu vedie cez lepšie vzdelanie, vedu, výskum. Viaceré tzv. rozvíjajúce sa krajiny rýchlo dobehli vyspelú Európu, a ak si chceme zachovať životnú úroveň, musíme zvyšovať produktivitu práce. V úrovni vedomostí občanov, najmä mladej generácie, nás v niektorých oblastiach predbehli viaceré ázijské krajiny. V OECD robia periodické monitorovanie úrovne 15-ročných študentov a na popredných miestach sú už ázijské krajiny.

Ako nás ovplyvňujú nové medzinárodné pravidlá ako Bazilej III?

Nový prístup k regulácii, aj vzhľadom na vývoj  bankového a finančného sektoru v posledných rokoch, je potrebný. V zásade sa dá s požiadavkami na vyšší kapitál, väčší podiel likvidných aktív a obmedzenie rastu bilančných súm vzhľadom na kapitál súhlasiť. Problém však vidím v tom, že nerozlišuje dostatočne medzi jednotlivými typmi bánk, kladie rovnaké požiadavky na investičné a klasické banky. Nové požiadavky negatívne ovplyvnia ekonomický rast v nevhodnom čase, keď ekonomiky na zotavenie sa potrebujú silný rast.  Najmä v našej časti Európy bude negatívny dopad na ekonomický rast výraznejší, vzhľadom na to, že bankové financovanie je v podstate jediným zdrojom rozvoja. Ak k tomu pridáme stále rastúce daňové zaťaženie bánk, tak bude to znamenať menej úverov a zvýšenie ich ceny pre klientov. V našom regióne banky predovšetkým financujú reálnu ekonomiku, nerobia špekulatívne obchody a neprodukujú deriváty ani iné štruktúrované produkty  a ani s nimi neobchodujú . Preto takéto banky viniť zo spôsobenia krízy, a tým zdôvodňovať niektoré opatrenia, ktoré ich zaťažia, je nekorektné a spôsobí to len prehĺbenie problémov.

Akú úlohu môžu zohrať krajiny BRIC pri riešení krízy? Je známe, že disponujú zdrojmi vo fondoch národného bohatstva.

Je zaujímavé, že už aj čínski predstavitelia a ruskí predstavitelia pochopili, že riešenie situácie potrebuje ráznu spoločnú akciu, a dokonca ponúkajú finančnú pomoc prostredníctvom MMF. To by mohlo inšpirovať aj nás. Pochopili, že svet je dnes plne prepojený a problémy v EÚ by plne zasiahli aj ich ekonomiky. Prebytky z obchodu sú v týchto krajinách obrovské a využívajú sa na rôzne druhy investovania a mohli by zohrať aj stabilizačnú úlohu v európskej kríze. Myslím si však, že vyspelé európske krajiny majú dostatočné zdroje na vyriešenie tejto krízy a bolo by to neobvyklé, keby problémy eurozóny musel riešiť MMF, ktorý bol doteraz určený predovšetkým na riešenie problémov rozvíjajúcich sa krajín.

Na čo by sa mali v budúcnosti zamerať tí, ktorí sa dostanú k moci?

Poučiť sa z tejto krízy a postaviť ďalší rozvoj na udržateľných princípoch. Ukazuje sa, že model rastu postavený na raste dlhu, ktorý financujú finančné trhy, je riskantný a dôvera investorov je neistá a finančné trhy budú podstatne citlivejšie hodnotiť vývoj v jednotlivých krajinách. Ak sa vrátia „dobré časy“, využiť ich predovšetkým na tvorbu zdrojov na ochranu v „zlých časoch“, ktoré určite opäť prídu. Koncentrovať úsilie na zvýšenie kvality vzdelávania, a to nielen vysokoškolského, ale aj odborného, podporovať vedu a výskum.

Čo by mali skúmať výskumníci v oblasti ekonómie?

Ťažko očakávať, že by sme dokázali robiť tak kvalitný ekonomický výskum, ako v USA alebo v iných krajinách, na to nemáme u nás podmienky. Nemám prehľad o tom, na čom  naši výskumníci pracujú. V každom prípade je množstvo možností zapájať sa do výskumu v zahraničí na pôde univerzít, medzinárodných inštitúcií, ako sú OECD. Určite by bolo dobré, keby naši výskumníci a akademici viac prezentovali svoje názory na dôležité európske témy.  

 

naspäť

K článku nebola pridaná žiadna fotogaléria.

K článku nie je pridané žiadne video.