Laureát Nobelovej ceny za ekonomické vedy 1995 Robert E. Lucas, Jr. (za rozvinutie a aplikáciu hypotézy racionálnych očakávaní, čím transformoval makroekonomickú analýzu a prehĺbil poznanie o hospodárskej politike)

30. 12. 1995, preklad z www.nobelprize.org: Marek Kálovec

Racionálne očakávania transformovali makroekonomickú analýzu a naše chápanie hospodárskej politiky

Robert Lucas patrí medzi ekonómov, ktorí mali najvýraznejší vplyv na makroekonomický výskum od roku 1970. Jeho práca predstavuje rapídny a revolučný rozvoj: aplikáciou hypotézy racionálnych očakávaní, využitím rovnovážnej teórie hospodárskeho cyklu, pohľadom na problematiku využitia hospodárskej politiky pri riadení ekonomiky a možnosťami spoľahlivo hodnotiť hospodársku politiku pomocou štatistických metód. Navyše, jeho práca v makroekonómii mala významný dopad na výskum vo viacerých ďalších oblastiach.

Racionálne očakávania

Očakávania súvisiace s budúcnosťou majú nesmierny význam z hľadiska ekonomických rozhodnutí domácností, firiem a organizácií. Jedným z mnohých príkladov je vytváranie mzdy, kde očakávania o miere inflácie a dopyte po práci v budúcnosti ovplyvňujú dohodnutú úroveň miezd, ktorá následne ovplyvní budúcu infláciu. Podobne množstvo ďalších ekonomických premenných je do veľkej miery riadené očakávaniami o budúcich podmienkach.

Napriek takej významnosti očakávaní im ekonomická analýza venovala v poslednom období len zanedbateľnú pozornosť. O dvadsať rokov neskôr už nebolo neobyčajné arbitrárne predpokladať špecifické alebo statické očakávania napríklad ako že budúca očakávaná cenová hladina bola vnímaná rovnako ako tá súčasná. Alebo sa predpokladali adaptívne očakávania spôsobom, že budúca očakávaná cenová hladina bola mechanicky prispôsobená odchýlke medzi dnešnou cenovou hladinou a cenovou hladinou očakávanou skôr.

Namiesto toho, racionálne očakávania sú tými, ktoré vnímajú budúce hodnoty. Hypotéza racionálnych očakávaní znamená, že agenti ťažia z dostupných informácií bez systematických chýb implikovaných z predošlých teórií. Očakávania sú tvorené pomocou konštantných aktualizácií a reinterpretácií týchto informácií. Niekedy sú dôsledky tvorby racionálnych očakávaní dramatické ako je to v prípade hospodárskej politiky. Prvá presnejšia formulácia hypotézy racionálnych očakávaní bola predstavená Johnom Muthom v roku 1961. Tá ale nezískala veľa pozornosti až do 70. rokov 20. storočia, kedy ju Lucas rozšíril na modely agregované pre celú ekonomiku. V sérii významných článkov Lucas demonštroval ďalekosiahle dôsledky tvorby racionálnych očakávaní prevažne týkajúcich sa efektov hospodárskej politiky a hodnotenia týchto efektov s využitím ekonometrických metód, t.j. štatistických metód adaptovaných pre hodnotenie ekonomických vzťahov. Lucas tiež aplikoval hypotézu na sériu ďalších oblastí mimo makroekonómie.

Príklad Phillipsovej krivky

Zmena v našom chápaní tzv. Phillipsovej krivky je excelentným dôkazom Lucasovho príspevku. Phillipsova krivka ukazuje pozitívny vzťah medzi infláciou a zamestnanosťou. Koncom 60. rokov 20. storočia existoval empirický dôkaz o Phillipsovej krivke; bola považovaná za jeden zo stabilnejších vzťahov v ekonómii. Interpretoval sa ako možnosť pre vládne autority zvýšiť zamestnanosť prostredníctvom expanzívnej politike tlačiacej na vyššiu infláciu. Milton Friedman a Edmund Phelps kritizovali tento predpoklad a poukázali na fakt, že všeobecné očakávania verejnosti by sa prispôsobili vyššej inflácii a zabránili kontinuálnemu nárastu zamestnanosti: jedine krátkodobá Phillipsova krivka je klesajúca, zatiaľ čo dlhodobá má vertikálny tvar. Kritika nebola veľmi presvedčivá, keďže Friedman aj Phelps predpokladali adaptívne očakávania. Takéto očakávania de facto implikujú permanentný rast zamestnanosti, ak je umožnená vyššia inflácia. V štúdii, ktorú publikoval Lucas v 1972, použil hypotézu racionálnych očakávaní, aby poskytol prvú teoreticky zdôvodniteľné vysvetlenie prečo by Phillipsova krivka mohla byť klesajúca v krátkom a vertikálna v dlhom období. Inými slovami, bez ohľadu na to, akým spôsobom je to interpretované, stabilizačná politika nemôže systematicky ovplyvňovať dlhodobú zamestnanosť. Lucas formuloval teoretický model, ktorý generuje časové rady – infláciu a zamestnanosť ako pozitívne korelované. Štatistik, ktorý sa zaoberá danými časovými radmi, by mohol konštatovať, že zamestnanosť je možné zvýšiť expanzívnou formou hospodárskej politiky. Avšak Lucas demonštroval, že akákoľvek snaha o takúto politiku, založenú na rastúcej cenovej hladine s cieľom zvýšiť zamestnanosť, bude viesť výlučne k vyššej miere inflácie. Je to dôsledkom toho, že agenti v modeli prispôsobujú svoje očakávania ako aj tvorbu cien a miezd novej, očakávanej politike. Skúsenosti zo 70. a 80. rokov ukázali, že vyššia inflácia so sebou neprináša permanentný nárast v miere zamestnanosti. Tento poznatok o dlhodobých účinkoch stabilizačnej politiky sa odvtedy stal všeobecne akceptovaným prístupom. V súčasnosti predstavuje základ pre riadenie monetárnej politiky vo viacerých krajinách v ich snahe o udržanie nízkej a stabilnej miery inflácie.

Krátkodobá klesajúca a dlhodobá vertikálna Phillipsova krivka ilustruje pasce nekriticky spoliehajúce sa na štatistické odhady tzv. makroekonomických modelov s cieľom vyvodiť závery o efektoch zmien v hospodárskej politike. V štúdii z roku 1976, známej ako Lucasova kritika, Lucas demonštroval vzťahy predtým definované ako „štruktúrne“ v ekonometrickej analýze, ktoré boli podľa neho v skutočnosti ovplyvnené predošlou politikou. Pred dvoma dekádami všetky makroekonomické modely obsahovali vzťahy, ktoré by mohli byť závislé na fiškálnej a monetárnej politike realizovanej počas odhadovaného obdobia. Je evidentné, že rovnaké modely potom nie je možné využiť na predikciu efektov inej fiškálnej alebo monetárnej politiky. Toto je presne príklad, akým boli modely často využívané.

Lucasova kritika mala značný vplyv na hospodársko-politické odporúčania. Zmeny v hospodárskej politike majú často za následok komplexné zmeny vo výstupe ak agenti adaptujú svoje očakávania novým ekonomickým podmienkam. V súčasnosti pri prehodnocovaní dopadov zmien režimov hospodárskej politiky – napríklad nový systém výmenných mechanizmov, monetárna politika, daňová reforma alebo nové pravidlá pre dávky v nezamestnanosti – je viac-menej evidentné zvážiť zmeny v správaní sa ekonomických agentov vzhľadom na revidované očakávania.

Ako by sa výskumníci mohli vyhnúť chybám, na ktoré upozornil Robert Lucas? Lucas samotný poskytol odpoveď volaním po novom výskumnom programe. Cieľom bolo formulovať makroekonometrické modely, ktoré nie sú citlivé na zmeny v hospodárskej politike. Inak by modely nemohli prispieť k hodnoteniu alternatív hospodárskej politiky. Je jednoduché formulovať tento princíp – modely by mali predstavovať „rovnovážne modely“ s racionálnymi očakávaniami. To znamená, že všetky podstatné premenné by mali byť vysvetlené v rámci modelu na základe interakcií medzi racionálnymi agentmi, ktorí majú racionálne očakávania a operujú v dobre špecifikovanom ekonomickom prostredí. Navyše, modely by mali byť formulované tak, aby obsiahli iba politicky nezávislé parametre (tie koeficienty, ktoré opisujú vzťahy modelov). To si vyžaduje využitie mikroekonomického prístupu, t.j. individuálne rozhodnutia agentov musia byť kompletne obsiahnuté v modeli. Parametre sú potom odhadnuté pomocou ekonometrických metód vyvinutých práve na tento účel. Zaujímavé snahy o odvodenie a odhad takýchto modelov boli realizované vo viacerých oblastiach ako empirickej analýze investícií, spotreby a zamestnanosti rovnako ako pri oceňovaní aktív na finančnom trhu. Program však nie je jednoduché aplikovať v praxi a nie všetky snahy oň boli úspešné.

Veľké výsledky

Lucas sformuloval silné a operatívne metódy na formulovanie záverov z modelov racionálnych očakávaní. Tieto metódy poskytli priestor pre rapídny rozvoj makroekonomickej analýzy a stali sa súčasťou základnej štruktúry nástrojov. Bez nich by sa výstup hypotézy racionálnych očakávaní obmedzil na všeobecný záver o dôležitosti očakávaní namiesto jasných formulácií v konkrétnych situáciách. Racionálne očakávania sú v súčasnosti akceptované ako prirodzená báza pre ďalšie štúdium formovania očakávaní s ohľadom na limitovanú racionalitu, výpočtové kapacity a postupné učenie sa.

Robert Lucas objavil nové oblasti výskumu. Po jeho priekopníckej práci súvisiacej s Phillipsovou krivkou takzvaná rovnovážna teória hospodárskeho cyklu sa stala širokým a dynamickým poľom, kde boli a sú efekty reálnych a monetárnych výkyvov predmetom každodenného výskumu. Teória pôvodne vychádzala z predpokladu dokonale flexibilných cien a okamžitého prispôsobenia sa na trhu tovarov a trhu práce za predpokladu dokonalej konkurencie. Avšak Lucasov prístup nie je nekompatibilný so strnulými cenami a zlyhaniami na trhu, ako sú nedokonalá konkurencia a nedokonalé informácie. Tieto nedostatky by však nemali byť predstavované ako arbitrárne, ale ako výsledok racionálnych rozhodnutí agentov a ako interakcia so špecifickým výberom v istom okamihu. Interpretované týmto spôsobom, Lucasov metodologický prístup bol akceptovaný takmer všetkými makroekonómami. Paradoxne, najväčšie výhody pri modelovaní nedokonalých trhov sa zdajú byť výraznejšie pri metodologickom postupe, ktorý predstavil Lucas.

Lucasova práca vytvorila nové pole ekonometrie, známe ako ekonometria racionálnych očakávaní. Hypotéza racionálnych očakávaní je metódou, ktorá identifikuje najefektívnejšie štatistické postupy pre odhad ekonomických vzťahov, kde sú očakávania kľúčovými komponentmi. Množstvo výskumníkov následne prispelo k tomuto novému poľu skúmania.

Ďalšie príspevky

Okrem svojho príspevku k makroekonómii Lucas prispel aj do ďalších oblastí, akými je napr. teória investícií, finančná ekonómia, monetárna teória, dynamická verejná ekonómia, medzinárodné financie a najnovšie aj k teórii ekonomického rastu. V každej z oblastí mali Lucasove štúdie signifikantný dopad – odštartovali nové nápady a znamenali širokú tvorbu novej literatúry.

naspäť

K článku nebola pridaná žiadna fotogaléria.

K článku nie je pridané žiadne video.