Laureát Nobelovej ceny za ekonomické vedy 1998 Amartya Sen (za jeho prínos k ekonómii blahobytu)

31. 12. 1998, preklad z www.nobelprize.org: Gabriela Dováľová

Sociálna voľba, redistribúcia zdrojov, chudoba

Amartya Sen prispel k výskumu základných problémov ekonómie blahobytu niekoľkými kľúčovými príspevkami. V nich sa venuje témam od axiomatickej teórie sociálnej voľby cez definovanie miery blahobytu a chudoby až po empirické štúdie pojednávajúce o hladomore. Tieto témy sú úzko späté s verejným záujmom týkajúcim sa problematiky rozdeľovania a osobitne záujmom o najchudobnejších členov spoločnosti. Amartya Sen objasnil podmienky  umožňujúce agregovanie individuálnych hodnôt do kolektívnych rozhodnutí a podmienky, ktoré pripúšťajú pravidlá tvorby kolektívnych rozhodnutí v súlade s právami jednotlivca. Analyzovaním dostupných informácií o blahobyte rôznych jednotlivcov pri tvorbe kolektívnych rozhodnutí pomohol zlepšiť teoretické základy slúžiace pre porovnávanie rôznych systémov prerozdeľovania jednotlivých štátov blahobytu a definoval nový, uspokojivejší index chudoby. Empirickými štúdiami, v ktorých aplikoval svoj teoretický prístup, pomohol rozšíriť vedomosti o ekonomických mechanizmoch, ktoré vedú k vzniku hladomoru.

******

Môžu byť hodnoty, ktoré jednotliví členovia spoločnosti spájajú s rôznymi alternatívami agregované do spoločenských hodnôt ako celku takým spôsobom, ktorý je spravodlivý a zároveň je v súlade s teóriou? Funguje pri rozhodovaní väčšinový princíp? Ako môžeme merať príjmovú nerovnosť? Kedy a ako môžeme porovnávať redistribúciu bohatstva v rôznych spoločnostiach? Ako môžeme najlepšie určiť, či dochádza k znižovaniu miery chudoby? Aké faktory podmieňujú vznik hladomoru v krajine? Nachádzaním odpovedí na tieto otázky Amartya Sen veľmi významne prispel k rozvoju ekonomickej vedy a nastolil radu nových otázok, ktorými sa budú môcť zaoberať ďalšie generácie výskumníkov v budúcnosti. Kombinovaním nástrojov ekonómie a filozofie znovu obnovil etický rozmer v diskusiách o zásadných ekonomických problémoch.

Individuálne hodnoty a kolektívne rozhodnutia

V prípade, že existuje všeobecná zhoda, voľby uskutočnené spoločnosťou nie sú kontroverzné. V prípade, že sa však názory jednotlivcov značne líšia, je problém nájsť také metódy, ktoré by rôzne názory spojili do rozhodnutí, s ktorými bude každý súhlasiť. Teória spoločenskej voľby sa zaoberá práve vzťahom medzi individuálnymi hodnotami a tvorbou kolektívnych rozhodnutí. Základné otázky, ktoré je potrebné zodpovedať sa týkajú toho, či a ak áno, akým spôsobom môžu byť preferencie spoločnosti ako celku konzistentne odvodené z preferencií jej jednotlivých členov. Odpovede sú kľúčové pre vytvorenie rebríčka alebo iných hodnotení rozdielnych sociálnych štátov a pre skonštruovanie zmysluplných opatrení sociálneho zabezpečenia.

Pravidlo väčšiny

Väčšinové hlasovanie je snáď najrozšírenejšie pravidlo pre vytváranie kolektívnych rozhodnutí. Už dávnejšie bolo zistené, že toto pravidlo má niekoľko vážnych nedostatkov, napríklad väčšina nemusí rešpektovať menšinu. V niektorých situáciách sa môže oplatiť voliť strategicky /t.j. nehlasovaním za preferovanú alternatívnu/, alebo manipulovať poradím, v ktorom sa za jednotlivé alternatívy hlasovalo. Voľba medzi alternatívami môže niekedy zlyhať a nemusí viesť k jasným rozhodnutiam skupiny. Väčšina tak môže preferovať alternatívu A pre alternatívou B, zatiaľ čo /druhá/ väčšina preferuje B pred C; /tretia/ väčšina preferuje C pred A. V dôsledku tejto „netranzitivity“ podľa pravidla rozhodovania nie je možné vybrať takú alternatívu, ktorá by bola jednoznačne najlepšia pre akúkoľvek väčšinu. Amartya Sen v spolupráci s Prasanta Pattanaikom špecifikoval všeobecné podmienky, ktoré eliminujú netanzitivitu pravidla väčšiny. Na začiatku 50-tych rokov takéto problémy spojené s pravidlami kolektívnej voľby motivovali Kennetha Arrowa /1972/ otestovať možné pravidlá pre agregovanie individuálnych preferencií /hodnôt, volieb/, pričom pravidlo väčšiny bolo iba jedno z možných alternatív. Jeho prekvapivým výsledkom bolo, že neexistuje žiadne pravidlo agregácie rozhodnutí, ktoré by splnilo päť podmienok /axióm/, ktoré sa zdajú byť individuálne veľmi logické. Táto takzvaná teoréma nemožnosti sa zdala byť dlhý čas neprekonateľnou prekážkou pokroku v  normatívnej ekonómii. Ako môžu byť individuálne preferencie agregované a ako môžu byť rôzne sociálne štáty hodnotené teoreticky uspokojivým spôsobom? Senove príspevky z polovice 60-tych rokov boli veľmi nápomocné pri prekonávaní pretrvávajúceho pesimizmu. Svojou prácou nielenže obohatil princípy teórie spoločenskej voľby, ale tiež upozornil na mnohé ďalšie oblasti, ktoré bude potrebné preskúmať. Senova monografia „Kolektívna voľba a spoločenský blahobyt“ z roku 1970 ovplyvnila a inšpirovala mnoho výskumníkov aby sa znovu začali zaoberať otázkami blahobytu. Jeho štýl, technicky a filozoficky orientované kapitoly, dali ekonomickej analýze normatívnych problémov nový rozmer. V knihe, rovnako ako v mnohých článkoch, sa zaoberal riešením problémov ako: pravidlo väčšiny, individuálne práva a dostupnosť informácií o individuálnom blahobyte.

Práva jednotlivcov

Základným predpokladom pre vytvorenie pravidla kolektívneho rozhodovania je, že by malo byť „nediktátorské“, to znamená, že by nemalo odrážať hodnoty každého jednotlivca. Minimálnou požiadavkou pre ochranu individuálnych práv je to, že pravidlo by malo rešpektovať individuálne preferencie najmenej niektorých ľudí aspoň v niektorých rozmeroch, napríklad vzhľadom na ich osobný život. Sen upriamil pozornosť na základnú dilemu tým, že ukázal, že žiadne pravidlo kolektívneho rozhodovania nemôže splniť takúto minimálnu požiadavku na individuálne práva a iné axiómy v Arrowovej teoréme nemožnosti. Toto poznanie podnietilo rozsiahlu vedeckú diskusiu o rozsahu, v akom môže byť pravidlo kolektívneho rozhodovania konzistentné so sférou individuálnych práv.

Informácie o blahobyte jednotlivcov

Tradične teória spoločenskej voľby predpokladala iba to, že každý jednotlivec môže hodnotiť rôzne alternatívy. Tým sa dalo vyhnúť zložitej otázke, či alternatívy, ktorým jednotlivci pripisujú rôzne užitočnosti, môžu byť skutočne porovnávané. Nanešťastie, táto teória má v oblasti skúmania nerovnosti určité obmedzenia. Sen poukázal na úplne novú oblasť teórie spoločenskej voľby tým, že ukázal, ako rôzne predpoklady týkajúce sa interpersonálnej porovnateľnosti ovplyvňujú možnosť nájsť konzistentné, nediktátorské pravidlo pre kolektívne rozhodovania. Tiež demonštroval uplatňovanie implicitných predpokladov pri aplikovaní princípov morálnej filozofie do hodnotení rôznych alternatív pre spoločnosť. Utilitariánsky princíp napríklad zdôrazňuje sumu užitočností všetkých jednotlivcov pri hodnotení konkrétneho sociálneho štátu; čo predpokladá, že rozdielnosť užitočností alternatív sociálnych štátov môže byť jednotlivcami porovnávaná. Princíp formulovaný americkým filozofom Johanom Rawlsom – sociálny štát by mal byť hodnotený iba s dôrazom na jednotlivca, ktorý je na tom najhoršie – predpokladá, že úrovne užitočností všetkých jednotlivcov môžu byť navzájom porovnávané. Neskorší rozvoj teórie spoločenskej voľby do značnej miery závisel na Senovej analýze informácie týkajúcej sa porovnateľnosti individuálnych užitočností.

Indexy blahobytu a chudoby

Pre porovnávanie redistribúcie bohatstva v rôznych krajinách alebo pre štúdium zmien v redistribúcii v rámci krajiny je potrebný určitý druh indexu, ktorý by dokázal zachytiť zmeny v blahobyte alebo príjme. Skonštruovanie takýchto indexov je dôležitou aplikáciou teórie spoločenskej voľby v tom zmysle, že indexy nerovnosti sú úzko spojené s funkciami blahobytu reprezentujúcimi hodnoty spoločnosti. Serge Kolm, Anthony Atkinson a - neskôr - Amartya Sen boli prví, ktorí dosiahli podstatnejšie výsledky v tejto oblasti. Okolo roku 1970 objasnili vzťah medzi tzv. Lorenzovou krivkou (popisuje rozdelenie dôchodkov), tzv. Gini koeficientom (meria stupeň príjmovej nerovnosti) a požiadavkou spoločnosti na rôzny stupeň redistribúcie príjmov. Sen neskôr napísal veľmi hodnotné príspevky týkajúce sa definovania indexov chudoby ako aj iných indikátorov blahobytu.

Indexy chudoby

Bežným meradlom chudoby v spoločnosti je podiel populácie H s príjmom nižším ako určitá preddeterminovaná hranica chudoby. Ale teoretické základy takto skonštruovaného meradla boli nejasné. Taktiež ignorovali stupeň chudoby medzi chudobnými; dokonca aj signifikantné zvýšenie príjmov najchudobnejšej skupiny spoločnosti nemá vplyv na veľkosť ukazovateľa H, pokiaľ jej príjmy neprekročili vopred stanovenú hranicu chudoby. Preto aby Sen dosiahol nápravu týchto nedostatkov, stanovil päť axióm, z ktorých následne odvodil index chudoby: P = H · [I + (1 - I) · G].V tejto rovnici H predstavuje hodnotu Giniho koeficientu, I je mierou redistribúcie príjmov /dosahuje hodnoty v rozpätí medzi 0 a 1/ a oba sa počítajú iba pre jednotlivcov pod hranicou chudoby. Vychádzajúc z predchádzajúcej analýzy informácií o blahobyte jednotlivcov, Sen špecifikoval kedy by mal byť a kedy by nemal byť index aplikovaný: porovnania môžu byť napríklad uskutočnené, aj keď je problematické dostať sa k dátam, čo je veľmi často problém chudobných krajín, kde indexy chudoby majú najväčšie využitie. Senov index chudoby bol následne častokrát využívaný ostatnými výskumníkmi. Tri z axióm, ktoré navrhol boli využité inými výskumníkmi, ktorí následne navrhli alternatívne indexy.

Indikátory blahobytu

Problémom pri porovnávaní blahobytu v rámci rôznych spoločenstiev je, že mnohé z využívaných indikátorov, ako napríklad príjem na jedného obyvateľa, berú do úvahy iba priemerné podmienky. Sen vyvinul alternatívy, ktoré zohľadňujú redistribúciu príjmov. Špecifickou alternatívou - ktorá ako napríklad index chudoby odvodený z vopred stanovených axióm - je využívanie miery y · (1 - G), kde y je príjem na obyvateľa a G je Gini koeficient. Sen zdôrazňoval, že to, čo tvorí bohatstvo, nie sú statky ako také, ale činnosti, pre ktoré je potrebné ich obstaranie. Z tohto uhla pohľadu je príjem dôležitý, pretože tvorí príležitosti. Ale skutočné príležitosti – alebo schopnosti – ako ich Sen nazýva – tiež záležia na množstve iných faktorov, ako napr. zdravie; tieto faktory by preto mali byť pri meraní blahobytu tiež zohľadnené. Alternatívne ukazovatele blahobytu ako napríklad Index ľudského rozvoja, ktorý využíva OSN, sú skonštruované presne v takomto duchu. Amartya Sen zdôraznil, že všetky dobre postavené etické princípy predpokladajú v niektorých ohľadoch rovnosť medzi jednotlivcami. Ale tak, ako sa líši schopnosť využiť rovnaké príležitosti medzi jednotlivcami, tak problém redistribúcie nebol nikdy úplne doriešený; rovnosť v niektorých dimenziách nevyhnutne implikuje nerovnosť v iných. V ktorej oblasti presadzujeme rovnosť a v ktorých musíme akceptovať nerovnosť, zrejme závisí od toho, ako hodnotíme rozdielne dimenzie blahobytu. Analogicky s týmto prístupom k meraniu blahobytu Sen tvrdí, že schopnosti jednotlivcov tvoria hlavnú dimenziu, v ktorej by sme sa mali snažiť dosiahnuť rovnosť. Rovnako hovorí, že problémom je aj to, že jednotlivci robia rozhodnutia, ktoré determinujú ich schopnosti v budúcnosti.

Bohatstvo najchudobnejších

Vo svojich prvých článkoch Sen analyzoval výber výrobných technológií v rozvíjajúcich sa krajinách. Dokonca takmer všetky Senove práce pojednávajú o ekonomike rozvoja, pretože sa v nich častokrát venuje blahobytu najchudobnejších ľudí v spoločnosti. Taktiež študoval hladomory v súčasnej dobe, a to spôsobom konzistentným s jeho teoretickým prístupom k meraniu blahobytu.

Analýza hladomoru

Senova najznámejšia práca z tejto oblasti pochádza z roku 1981: „Poverty and Famines: An Essay on Entitlement and Deprivation“. V nej spochybnil názor, že existencia hladomoru je zapríčinená nedostatkom potravín. Na základe niekoľkých svojich štúdií katastrof, ktoré boli napríklad v Indii, Bangladéši a v saharských krajinách od 40-tych rokov 20. storočia, zdôraznil iné vysvetľujúce faktory. Tvrdil, že niektoré pozorované javy nemôžu byť v skutočnosti vysvetlené iba nedostatkom potravín, t. j. že hladomor sa vyskytoval dokonca aj v čase, keď ponuka potravín nebola signifikantne nižšia ako v predchádzajúcich rokoch (kedy sa hladomor nevyskytoval) alebo dokonca pozoroval, že krajiny postihnuté hladomorom vyvážali potraviny. Sen ukázal, že hlbšie porozumenie hladu si vyžaduje dôkladnú analýzu toho, ako rôzne sociálne a ekonomické faktory ovplyvňujú rôzne skupiny v spoločnosti a determinujú ich aktuálne príležitosti. Napríklad čiastočným vysvetlením hladomoru v Bangladéši v roku 1974 boli povodne v krajine, ktoré medziročne významne zvýšili ceny potravín, zatiaľ čo pracovné príležitosti pre poľnohospodárov sa dramaticky znížili, keďže  jedna z plodín nemohla byť zozbieraná. Kvôli týmto faktorom sa reálne príjmy poľnohospodárov natoľko znížili, že ich postihol hladomor. Neskoršie jeho práce (sumarizované Jeanom Drèze v roku 1989) pojednávajú – „v podobnom duchu“ – o tom, ako sa vyhnúť hladomoru alebo ako znížiť dôsledky hladomoru, ak sa už raz objavil. Aj keď viacero kritikov spochybnilo platnosť niektorých jeho empirických výsledkov v knihe Poverty and Famines, táto kniha je nepochybne kľúčová pre ekonómiu rozvoja. S dôrazom na otázky redistribúcie a chudoby je táto kniha v súlade so všeobecnými témami výskumu Amartya Sena.

 

naspäť

K článku nebola pridaná žiadna fotogaléria.

K článku nie je pridané žiadne video.