Laureát Nobelovej ceny za ekonomické vedy 1999 Robert A. Mundell (za analýzu peňažnej a fiškálnej politiky v rôznych systémoch výmenných kurzov a za analýzu optimálnych menových oblastí)

31. 12. 1999, preklad z www.nobelprize.org: Gabriela Dováľová

Politika výmenných kurzov a mobilita kapitálu

Jeho práca o monetárnej dynamike a optimálnych menových oblastiach inšpirovala aj ďalšie generácie výskumníkov. Hoci to už bolo pred pár dekádami, Mundellove prínosy ostávajú naďalej aktuálne a tvoria jadro učebných osnov medzinárodných vzťahov v makroekonomómii. Mundellov výskum mal ďalekosiahly vplyv, pretože kombinuje formálnu – ale stále akceptovateľnú – analýzu, intuitívnu interpretáciu a výsledky s bezprostrednou aplikovateľnosťou. Mundell si volil pre výskum menej časté problémy – pričom pôsobil takmer ako vizionár – v oblasti predvídania budúceho vývoja medzinárodného usporiadania v monetárnej oblasti a kapitálových trhov. Mundellove prínosy slúžili ako vynikajúca pripomienka základného výskumu. V danom okamihu sa jeho akademické úspechy mohli javiť skôr ako menej tradičné, onedlho nato však nadobudli veľký praktický význam.

***

Aké sú efekty monetárnej a fiškálnej politiky súvisiace s integráciou medzinárodných kapitálových trhov? Ako tieto výsledky závisia od toho, či má krajina pevný alebo plávajúci menový kurz? Mala by mať krajina svoju vlastnú  menu? Kladením si podobných otázok a nachádzaním odpovedí na ne Robert Mundell prispôsoboval makroekonomickú teóriu podmienkam otvorených ekonomík. Jeho najdôležitejšie prínosy pochádzajú zo 60-tych rokov 20. storočia. Počas druhej polovice tohto desaťročia Mundell pracoval s intelektuálmi v tvorivom vedeckom prostredí Chicagskej univerzity. Mnohí jeho študenti z tohto obdobia sa stali úspešnými vedcami v rovnakom odbore, pričom vychádzali z Mundellových prvotných prác. Mundellove vedecké prínosy sú originálne. Rýchlo pretransformovali výskum v oblasti medzinárodnej ekonomiky a priťahovali čoraz väčšiu pozornosť pri prakticky ladených diskusiách o stabilizačnej politike a systéme medzinárodných kurzov. Pobyt na výskumnom oddelení MMF (1961-1963) zrejme ovplyvnil Mundellovu voľbu výskumného zamerania, ale tiež mu umožnil odovzdať svoje poznatky tvorcom politík.

Efekty stabilizačnej politiky

V niekoľkých prácach publikovaných začiatkom 60-tych rokov 20. storočia, uverejnených v jeho knihe Medzinárodná ekonómia (1968), rozvinul analýzu monetárnej a fiškálnej politiky – takzvanú stabilizačnú politiku v otvorenej ekonomike.

Mundell-Flemingov model

Jeho priekopnícky článok (1963) sa zaoberá krátkodobými efektami monetárnej a fiškálnej politiky v podmienkach otvorenej ekonomiky. Ide o vcelku jednoduchú analýzu, ale s početnými a objavnými závermi. Mundell zahrnul do tzv. IS-LM modelu uzatvorenej ekonomiky aj zahraničný obchod a kapitálové toky. To mu umožnilo ukázať, že efekty stabilizačnej politiky závisia od stupňa mobility medzinárodného kapitálu. Ďalej poukázal na ďalekosiahly význam režimu výmenných kurzov: pri plávajúcom výmennom kurze nadobúda na význame monetárna politika a fiškálna politika sa naopak stáva bezmocnou. Opak je pravdou pri fixných výmenných kurzoch. V špecifickom prípade vysokej mobility kapitálu sa zahraničné a domáce úrokové miery zhodujú (za predpokladu, že sa očakáva konštantný výmenný kurz). Pri fixnom výmennom kurze musí centrálna banka intervenovať na devízovom trhu tak, aby uspokojila dopyt verejnosti po zahraničnej mene pri danom výmennom kurze. V dôsledku toho centrálna banka stráca kontrolu nad ponukou peňazí, ktorá sa potom pasívne prispôsobuje dopytu po peniazoch (domáca likvidita). Pokusy implementovať nezávislú národnú monetárnu politiku prostredníctvom tzv. operácií na voľnom trhu sú márne, pretože ani úroková miera ani výmenný kurz nie je možné  ovplyvniť. Avšak vyššie vládne výdavky alebo iné nástroje fiškálnej politiky môžu zvýšiť národný dôchodok a úroveň domácej aktivity, a tým sa dá vyhnúť prekážkam rastúcich úrokových sadzieb alebo silnejšiemu výmennému kurzu.

Plávajúci výmenný kurz je určený na trhu odvtedy, čo centrálna banka neintervenuje. Fiškálna politika sa stáva bezmocnou. Pri nezmenenej monetárnej politike, zvýšené vládne výdavky vedú k vyššiemu dopytu po peniazoch a tendencii k zvyšovaniu úrokových mier. Prílev kapitálu posilňuje výmenný kurz do okamihu, kedy nižšie čisté exporty eliminujú celý rozsiahly vplyv vyšších vládnych výdavkov. Pri plávajúcich výmenných kurzoch sa monetárna politika stáva silným nástrojom pre ovplyvňovanie ekonomickej aktivity. Zvýšenie ponuky peňazí vedie k podpore nižších úrokových mier, čo vyúsťuje do odlevu kapitálu a oslabeniu výmenného kurzu. To sa odráža v ekonomike zvýšenými čistými exportmi. Plávajúce výmenné kurzy a vysoká mobilita kapitálu charakterizuje súčasný monetárny režim v mnohých krajinách. Avšak začiatkom 60-tych rokov musela analýza dopadov vyzerať ako akademická kuriozita. Takmer všetky krajiny boli spoločne spojené fixným výmenným kurzom v rámci tzv. Bretton Woodskeho systému. Pohyb medzinárodného kapitálu bol veľmi obmedzený, najmä kvôli rozsiahlym kontrolám kapitálu a výmenných kurzov. Počas 50-tych rokov Mundellova rodná krajina – Kanada – nechala kurz meny oscilovať okolo amerického dolára a začala zmierňovať reštrikcie. Jeho prezieravá analýza nadobúdala na význame v priebehu nasledujúcich 10 rokov, ako sa medzinárodné kapitálové trhy otvorili a ako sa zrútil Bretton Woodsky systém.

Marcus Fleming (ktorý zomrel v roku 1976) bol námestníkom riaditeľa výskumného oddelenia MMF niekoľko rokov a bol tiež členom tohto oddelenia počas Mundellovho pôsobenia. Približne v rovnakom čase ako Mundell aj Fleming prezentoval podobný výskum stabilizačnej politiky v otvorenej ekonomike. Výsledkom je súčasný model v učebniciach známy ako Mundell-Flemingov model. Z hľadiska hĺbky, rozsahu a analytickej sily však Mundellov prínos prevažuje. Pôvodný Mundell-Flemingov model mal nepochybne aj určité obmedzenia. Napríklad ako vo všetkých makroekonomických analýzach v tom čase, autori použili veľmi zjednodušené predpoklady o finančných trhoch a nepružnosti cien v krátkom období. Neskôr boli tieto obmedzenia ďalšími výskumníkmi odstránené, pričom dokázali, že pružnosť cien a racionálne očakávania môžu byť začlenené do analýzy bez signifikantných zmien.

Monetárna dynamika

Na rozdiel od ostatných výskumníkov tej doby, Mundellov výskum sa neobmedzoval iba na krátkodobú analýzu. Monetárna dynamika je kľúčovou témou v niekoľkých jeho významných článkoch. Zdôrazňoval rozdiely adaptácie na trhoch tovarov a aktív (tzv. princíp efektívnej trhovej klasifikácie). Neskôr boli tieto rozdiely zdôraznené jeho vlastnými študentmi a ďalšími osobami, aby ukázali, ako môže výmenný kurz dočasne posilniť v dôsledku určitých výkyvov. Dôležitým problémom môžu byť deficity a prebytky platobnej bilancie. V povojnovom období bol výskum takýchto nerovností založený na statických modeloch a zdôrazňovaní reálnych ekonomických faktorov a tokov v zahraničnom obchode. Inšpirovaný mechanizmom pre prispôsobovanie cien Davida Huma zameraného na menové faktory a premenné akciových trhov, Mundell naformuloval dynamické modely, ktoré popisujú ako môžu vzniknúť nerovnováhy a ako môžu  byť eliminované. Ukázal, že ekonomika sa bude v priebehu času prispôsobovať tomu, ako sa bude držba peňazí v súkromnom sektore (a tým aj ich bohatstvo) meniť v závislosti od prebytkov a deficitov. V prípade fixných výmenných kurzov a pomalých pohybov kapitálu bude expanzívna monetárna politika znižovať úrokové miery a zvyšovať domáci dopyt. Následne bude deficit platobnej bilancie spôsobovať odtoky peňazí, ktoré znížia dopyt, až pokým sa nevráti platobná bilancia do rovnováhy. Tento prístup, ktorý bol neskôr prijatý mnohými výskumníkmi sa stal známy ako monetárny prístup k platobnej bilancii. Na dlhú dobu bol považovaný za dlhodobý benchmark pre analýzu stabilizačnej politiky v otvorených ekonomikách. Poznatky z tejto analýzy boli častokrát využívané v praktickej hospodárskej politike najmä ekonómami z MMF.

Pred Mundellom bola teória stabilizačnej politiky nielenže iba statická, ale tiež sa predpokladalo, že všetky hospodárske politiky v krajine sú koordinované a centralizované. Mundell použil jednoduchý dynamický model na skúmanie toho, ako by mala byť monetárna a fiškálna politika zameraná na dosiahnutie dvoch cieľov, vonkajšej aj vnútornej rovnováhy, so zámerom priviezť ekonomiku bližšie k cieľom platným v tej dobe. To znamená, že každej z dvoch autorít – vláde aj centrálnej banke – je daná patričná zodpovednosť za konkrétny stabilizačný nástroj. Mundellov prínos bol jednoduchý: aby sa zabránilo vzniku nestability v ekonomike, väzba má byť v súlade s relatívnou efektívnosťou nástrojov. V jeho modeli je monetárna politika spojená s vonkajšou nerovnováhou a fiškálna politika s vnútornou. Mundellovým primárnym cieľom nebola decentralizácia sama osebe. Ale tým, že vysvetlil podmienky pre decentralizáciu, predpovedal myšlienku, ktorá bola akceptovaná ešte dlhé obdobie, t. j. centrálna banka by mala byť sama zodpovedná za cenovú stabilitu.

Mundellove prínosy k dynamike sa ukázali byť pre výskum v medzinárodnej ekonómii prelomové. Predstavovali zmysluplný dynamický prístup založený na jasnom rozdiele medzi stavom a zmenou premenných. Významná bola aj analýza ich interakcie počas prispôsobovania ekonomiky v dlhodobom horizonte. Mundellova práca tiež podnietila približovanie Keynesovej analýzy z krátkodobého hľadiska a klasickej analýzy z dlhodobého hľadiska. Mundellove poznatky rozšírili jeho nasledovníci. Jeho modely boli rozšírené o výhľadové rozhodovanie domácností a firiem, o typ finančných aktív a obsahovali bohatšie dynamické úpravy cien a bežného účtu platobnej bilancie. Napriek týmto modifikáciám Mundellove výsledky sú unikátne. Či už pri analýze z krátkodobého alebo dlhodobého hľadiska Mundell dospel pre monetárnu politiku k rovnakým výsledkom. Pri (i) voľnom pohybe kapitálu môže byť monetárna politika orientovaná či už na (ii) vonkajší cieľ – ako výmenný kurz – alebo (iii) vnútorný (domáci) cieľ – ako cenová hladina – ale nie na oba v rovnakom čase. Nekompatibilita sa stala samozrejmosťou pre dnešných akademikov, dnes tento pohľad zdieľa väčšina aktérov v praktických diskusiách.

Optimálne menové oblasti

Ako už bolo naznačené, začiatkom 60-tych rokov prevládali fixné výmenné kurzy. Iba málo výskumníkov sa v skutočnosti zaoberalo výhodami a nevýhodami plávajúcich výmenných kurzov. Avšak národná mena bola považovaná za nutnosť. Otázka, ktorú si Mundell stanovil v článku o optimálnych menových oblastiach (1961) preto vyzerala príliš radikálne: kedy je výhodné pre regióny vzdať sa svojej menovej suverenity v prospech spoločnej meny? Mundell v článku stručne menuje výhody spoločnej meny, ako napríklad nižšie transakčné náklady v obchode a menšia neistota v súvislosti s relatívnymi cenami. Nevýhody sú popísané detailnejšie. Hlavnou nevýhodou je problém udržať zamestnanosť, keď si zmeny v dopyte alebo iné asymetrické šoky vyžadujú  zníženie reálnych miezd.

Mundell zdôraznil pre prekonanie takýchto ťažkostí význam vysokej mobility pracovných síl. Charakterizoval optimálnu menovú oblasť ako súbor regiónov, medzi ktorými je sklon k migrácii dostatočne vysoký na to aby sa zabezpečila plná zamestnanosť v prípade, že jeden z regiónov čelí asymetrickému šoku. Ďalší výskumníci rozšírili teóriu a identifikovali ďalšie kritériá ako mobilita kapitálu, regionálna špecializácia, spoločné dane a transferový systém. Spôsob, ako však Mundell pôvodne naformuloval problém, ovplyvňoval ďalšie generácie ekonómov. Mundellove úvahy spred niekoľkých dekád sa zdajú byť stále aktuálne. Vzhľadom na čoraz väčšiu mobilitu kapitálu vo svetovej ekonomike, režimy s dočasne pevným ale nastaviteľným výmenným kurzom sa stali zraniteľnejšie: takéto režimy sú tiež častokrát spochybňované. Mnoho pozorovateľov vidí menovú úniu alebo plávajúce menové kurzy – dva prípady o ktorých Mundell píše – ako dve najrelevantnejšie alternatívy. Netreba zdôrazňovať, že Mundellova analýza tiež vzbudzuje pozornosť v súvislosti so spoločnou európskou menou. Vedci, ktorí skúmali ekonomické výhody a nevýhody EMU prijali myšlienku optimálnej menovej oblasti ako východiskový bod. Jednou z kľúčových otázok v tomto kontexte ostáva otázka mobility pracovnej sily ako odpoveď na asymetrické šoky.

Ďalšie prínosy

Mundell prispel do makroekonómie aj inými teóriami. Ukázal napríklad, že vyššia inflácia môže podnietiť investorov k tomu, aby znížili peňažné zostatky v prospech zvýšenia tvorby reálneho kapitálu. V dôsledku toho dokonca aj očakávaná inflácia môže mať reálny ekonomický efekt – čo sa stalo známe ako Mundell-Tobinov efekt. Mundell tiež významne prispel k rozvoju teórie medzinárodného obchodu. Objasnil, ako medzinárodná mobilita pracovnej sily a kapitálu vedie k vyrovnaniu cien komodít medzi krajinami, dokonca aj keď je zahraničný obchod limitovaný obchodnými bariérami. To môže byť považované za zrkadlo obrazu známeho ako Heckscher-Ohlin-Samuelson výsledok, že voľný obchod tovarov vedie k vyrovnaniu príjmov za prácu a kapitál medzi krajinami, dokonca aj keď sú medzinárodné pohyby kapitálu a migrácie limitované. Tieto výsledky naznačujú jasné predpovede: obchodné bariéry stimulujú medzinárodnú mobilitu práce a kapitálu, pričom bariéry migrácie a kapitálových tokov stimulujú obchod s komoditami.

 

naspäť

K článku nebola pridaná žiadna fotogaléria.

K článku nie je pridané žiadne video.