Paul Krugman: Revolúcia rastúcich výnosov v medzinárodnom obchode
25. 11. 2008, Paul Krugman
Prednáška pri príležitosti udelenia ceny Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela 8. decembra 2008.
Preložil Marek Kálovec z originálneho prepisu prednášky Paula Krugmana dostupnej online na www.nobelprize.org.
Úvod
Uplynulo tridsať rokov, odkedy malá skupina teoretikov začala aplikovať koncepty a nástroje organizácie priemyslu na analýzu medzinárodného obchodu. Nové modely obchodu, ktoré vzišli z týchto prác, ani tak nenahradili tradičné teórie obchodu, ako ich skôr doplnili, vytvárajúc integrovaný pohľad, ktorý dal zmysel aspektom svetového obchodu, ktoré predtým predstavovali veľkú hádanku. „Nová teória obchodu“ – trochu nešťastné pomenovanie, dnes často uvádzaná ako „stará nová teória obchodu“ – rovnako pomohla vybudovať most medzi analýzou obchodnej výmeny medzi krajinami a lokalizáciou produkcie v rámci štátov.
V tejto prednáške sa pokúsim poukázať na kroky a, možno dokonca dôležitejšie, duševné rozpoloženie, ktoré umožnilo túto intelektuálnu premenu. Nakoniec sa zameriam na podstatnosť tých revolučných pohľadov na svetovú ekonomiku, ktoré, ako vysvetlím, sú pravdepodobne viac klasické, ako boli v čase, kedy teória obchodu ešte len vznikala.
Záhady obchodu
Pamätám si prvý rok na poste asistenta, kedy som kolegom hovoril, že pracujem na teórii medzinárodného obchodu, a pýtali sa ma, prečo by som to preboha chcel robiť. „Obchod je tak jednoliata sféra,“ povedal mi jeden z nich. „Je to hotová štruktúra, nič zaujímavé v nej nezostalo.“
Ešte pred príchodom nových modelov existovala istá nespokojnosť s konvenčnou teóriou obchodu. Zvykol som si rozmýšľať o propagácii tejto nespokojnosti ako o forme obchodnej antikultúry. Boli tu dokonca aj undergroundoví klasici. Staffan Burenstam Linder, ktorý vydal Esej o obchode o transformácii (1961), argumentoval, že export má tendenciu odrážať charakteristiku domáceho trhu. Jeho dielo bolo rozdávané podpultovo z ruky do rúk ďalších študentov, akoby šlo o samizdatový pamflet. A existovala tu aj literatúra týkajúca sa vnútroodvetvového obchodu, spomeňme Balassu (1966), Grubela a Lloyda (1975), ktorí vypracovali teoretický základ.
Prečo ale obchodná antikultúra prekvitala napriek zjavnej kompletnosti tradičnej teórie obchodu? Nazvime to rovnako - podobný problém: dôležitú úlohu vo svetovom obchode hrala výmena rovnakých produktov medzi podobnými krajinami, dokázaná masívnym obojsmerným obchodom v automobilovom priemysle medzi Spojenými štátmi a Kanadou.
V roku 1980 bol rovnako - podobný obchod stále relatívne novým fenoménom. Obchod v prvej etape globalizácie – období, ktoré umožnilo vznik parných strojov a telegrafu – mal prevažne rozdielne – rozdielny charakter: obchod s odlišnými tovarmi medzi odlišnými krajinami. Komparatívna výhoda, ktorú môžeme definovať ako spôsob obchodovania, kedy krajiny využívajú výhody ich odlišností, jednoducho vysvetľuje väčšinu toho, čo sa v tom období dialo. Bolo to až s obnovou obchodnej výmeny po druhej svetovej vojne, a hlavne po podpísaní obchodných dohôd z 50. a 60. rokov 20. storočia, kedy sa nové a záhadné modely obchodu stali tak prominentnými.
Grafy 1, 2 a 3 zachytávajú tento stav s využitím dát o britskom obchode. Prvý zobrazuje štruktúru komodít britského exportu a importu v predvečer prvej svetovej vojny. Táto situácia dáva dokonalý zmysel v súlade s klasickou teóriou komparatívnej výhody: Británia, husto zaľudnená krajina bohatá na kapitál, ale s nedostatkom pôdy, exportovala hotové výrobky a importovala základné suroviny.
Graf 1 Štruktúra britského obchodu cca 1910. Zdroj: Baldwin a Martin, 1999
Pre porovnanie, Graf 2, ktorý zobrazuje porovnateľné údaje pre rok 1990 – ponúka neporovnateľne jednoduchú interpretáciu: Británia importovala aj exportovala hlavne hotové výrobky. Niekto by si mohol myslieť, že pohľad na sektor výroby by ponúkol lepšiu analýzu, to nás ale privádza k otázke vnútroodvetvového obchodu: obchod s hotovými výrobkami, hlavne medzi krajinami s porovnateľnou úrovňou rozvoja, pozostáva z veľkej časti z obojsmernej výmeny v rámci dokonca úzko definovaných produktových kategórií.
Graf 2 Štruktúra britského obchodu v 90. rokoch. Zdroj: Baldwin a Martin, 1999.
Obchodná výmena, obnovená po druhej svetovej vojne, sa rozvinula v širokom rozsahu medzi podobnými krajinami, oveľa viac ako tomu bolo v prvej etape globalizácie. Graf 3 ilustruje tento stav, porovnávajúc britský obchod s Európou a so zvyškom sveta v roku 1913 a 1990.
Graf 3 Zameranie britského exportu. Zdroj: Baldwin a Martin, 1999.
Pred prvou svetovou vojnou Briti obchodovali pozoruhodne málo so svojimi susedmi (podľa súčasných štandardov), namiesto toho sa zameriavali na vzdialené krajiny schopné produkovať to, čo na ostrovoch nebolo možné – lacnú pšenicu, mäso, čaj, jutu, atď. Počnúc rokom 1990 už bola Británia súčasťou európskej ekonomiky, v ktorej sa národy zdanlivo starali o vlastné živobytie, sadajúc si za jeden stôl, kupujúc tovary, ktoré mohli kupovať a produkovať navzájom.
Takže čo sa vlastne dialo?
Rastúce výnosy a obchod
Nemalo by byť tak zložité, aby rovnako – podobný obchod dával človeku zmysel. Pre niektorých ekonómov to tak ale bolo. Balassa (1966) to vo svojom plodnom článku, týkajúcom sa rastu vnútro odvetvového obchodu v Európe, vyjadril celkom jasne: každá krajina produkovala iba časti celého spektra potenciálnych produktov v rámci každého priemyslu, importujúc tie tovary, ktoré nevyrábala, pretože „špecializácia v užšom rozsahu strojov a náročnejších produktov umožní využitie úspor z rozsahu vďaka predĺženiu sériovej výroby.“
Toto priamočiare vysvetlenie rovnako – podobného obchodu nebolo v plnej miere súčasťou štandardného celku teórie medzinárodného obchodu okolo roku 1975. Tieto idey boli odmietnuté ako nepochopiteľné. Prečo?
Odpoveďou bolo, že nevyčerpané úspory z rozsahu na firemnej úrovni nevyhnutne vedú k nedokonalej konkurencii a v tomto období neboli po ruke žiadne čitateľné modely nedokonalej konkurencie. Ba čo viac, neexistovali ani žiadne modely všeobecnej rovnováhy v nedokonalej konkurencii a teória obchodu je - možno viac ako ktorékoľvek iné časti ekonómie – postavená na analýze všeobecnej rovnováhy.
Výsledkom toho bola situácia víťazne popísaná Harrym Johnsonom (1967): „Teória monopolistickej konkurencie v skutočnosti nemala žiadny dopad na teóriu medzinárodného obchodu.“
Potom prišli nové modely monopolistickej konkurencie: Lancaster (1979), Spence (1976) a predovšetkým Dixit a Stiglitz (1977). Všetky tieto práce mali za cieľ usmerniť klasické otázky bohatstva o tom, či monopolistická konkurencia vedie k neefektívnosti alebo možno k produkcii nesprávneho výrobného portfólia. Keď som sa však dozvedel o novej literatúre (na krátkom kurze vedenom Robertom Solowom v 1976), ja, ako aj množstvo ďalších ľudí pracujúcich nezávisle vrátane Victora Normana (1976) a Kelvina Lancestera (1980), som na prvý pohľad videl, že nové modely poskytujú „fintu“, spôsob, ako uvažovať o úlohe rastúcich výnosov v širokom kontexte. A predovšetkým tam bola takmer dokonalá zhoda medzi jednoduchými modelmi monopolistickej konkurencie a príbehmi o vnútroodvetvovom obchode.
Pomerne rýchlo sa tak stalo zjavným (Norman, 1976; Krugman, 1979; Lancaster, 1980), že niekto by mohol využiť modely monopolistickej konkurencie na to, aby poskytol obraz medzinárodného obchodu, ktorý by úplne obišiel konvenčné argumenty založené na komparatívnej výhode. V tomto prípade krajiny s totožnou vybavenosťou zdrojmi a technológiou by sa predsa špecializovali na produkciu odlišných výrobkov, umožňujúc vznik rozmanitému obchodu, ktorý spotrebitelia vyhľadávajú. Prirodzenou nadstavbou – hoci na prvý pohľad bolo prekvapivo náročné zistiť ako to urobiť – bolo priniesť komparatívnu výhodu spať. Urobilo sa to jednoducho, predpokladajúc, že všetky diferencované produkty v rámci priemyslu boli vyrobené s rovnakým podielom faktorov; niekto by bol potom schopný vysvetliť medziodvetvovú špecializáciu podľa Heckscher-Ohlina, s použitím vnútroodvetvovej špecializácie podľa rastúcich výnosov. A táto nadstavba, reprezentovaná napr. Helpmanom (1981) a Dixit-Normanom (1980), následne znamenala, že nové modely priniesli intelektuálne uspokojivé vysvetlenie rovnako - podobného obchodu: podobné krajiny mali len malú komparatívnu výhodu medzi sebou, takže ich obchodnej výmene dominoval vnútroodvetvový obchod vyvolaný úsporami z rozsahu.
Čo bolo ale skutočne potrebné na získanie pozornosti, bol tzv. „killer app“: ukážka, že nový pohľad ponúkol fundamentálne odlišný prístup k niečomu, čo prekážalo. Prišiel som na to, že killer app v empirickom prístupe Balassu (1966), ktorý konštatoval, že liberalizácia obchodu medzi priemyselnými krajinami dokázala prekvapivo prierazný, popierajúci strach z toho, že by napríklad došlo k výraznému znovuusporiadaniu európskeho priemyslu po vytvorení spoločného trhu, a pravdepodobne aj veľkým efektom na distribúciu príjmov. Pretože rozvoj obchodu si vzal za formu skôr vnútroodvetvovú špecializáciu, ako tú medziodvetvovú, Balassa poznamenal, že „strach šíriaci sa v mnohých členských krajinách spoločného trhu, týkajúci sa presunu vybraných odvetví, sa nakoniec nekonal. Neexistujú príklady poklesu priemyselnej výroby v ktoromkoľvek z členských štátov.“
Vytvoril som špeciálnu verziu nového modelu na to, aby bolo možné uzavrieť a popísať tento fenomén (Krugman, 1981). Model ukázal, že klasický záver Stolper-Samuelsona, v ktorom liberalizácia ničí nedostatkové zdroje, sa môže objaviť – ale len v prípade, kedy je komparatívna výhoda silná a/alebo úspory z rozsahu sú slabé. V opačnom prípade, ktorý sa snažil popísať rast obchodu medzi priemyselnými krajinami, bol výsledok charakteru win-win.
Existuje ešte jeden významný pohľad na aplikáciu modelu Dixit-Stiglitza, čo sa obchodu týka: Burenstam Linder mal pravdu! Po pridaní dopravných nákladov do modelu bolo jasne dokázateľné, že krajiny za inak nezmenených podmienok mali tendenciu stávať sa exportérmi v oblastiach, v ktorých mali veľké domáce trhy. Príkladov je tak veľa, že tento prístup sa stal logickým a očividným, ako bol model navrhnutý. Začal som výskum, ktorý viedol ku Krugmanovi (1980) so silným predpokladom, že krajiny by nemali tendenciu exportovať tovary, pri ktorých majú veľké domáce trhy – prišiel som pochovať Burenstam Lindera, a nie chváliť ho. Ale algebra nepustila a intuícia ju nasledovala. Rastúce výnosy poskytujú motív koncentrovať produkciu ktoréhokoľvek produktu v jedinú lokalitu: za tohto predpokladu, prepravné náklady sú minimalizované výberom polohy, ktorá je blízko k veľkému trhu, a táto lokalita potom exportuje na ďalšie trhy.
Spočiatku sa nová teória obchodu zdala byť zostavená zo série špecifických, nekompatibilných modelov. Ukázalo sa však, že je možné vytvoriť spoločnú základňu pre množstvo modelov (aj keď nie všetky), a rozšíriť túto základňu na viac tradičnú teóriu obchodu, s využitím prístupu Paula Samuelsona (1949). Pri vysvetľovaní vyrovnávania cien faktorov Samuelson zvrátil spôsob, akým rozmýšľame o obchode ako o zbiehajúcom sa procese. Namiesto toho on uvažuje o obchode ako o výsledku procesu odlišovania. Predstavil si scenár Babylonskej veže, v ktorej anjel padne z neba a rozbije uniformovanú ekonomiku: výrobné faktory sa odrazu začnú stotožňovať s národnými označeniami a sú schopné spolupracovať iba s faktormi, ktoré majú rovnaké označenie. Samuelson zdôraznil, že vyrovnávanie cien faktorov sa dalo uskutočniť len v tom prípade, kedy medzinárodný presun výrobných zdrojov bol na takej úrovni, že bolo možné, dokonca rešpektujúc limity anjela, napodobniť výrobu predchádzajúceho obdobia integrovanej ekonomiky – a to za určitých okolností, špecializácie a obchodu bolo možné chápať ako napodobnenie integrovanej ekonomiky.
Elhanan, Helpman a ja (1985) sme použili rovnaký prístup pri skúmaní obchodu obsahujúcom komparatívne výhody aj rastúce výnosy. Kľúčové bolo, s cieľom napodobniť integrovanú ekonomiku, nevyhnutne umiestniť celú výrobu každého výrobku podriadeného úsporám z rozsahu v rámci jednej krajiny. Tento prístup spojil komparatívnu výhodu založenú na faktorovej proporcionálnosti a špecializáciu spôsobenú úsporami z rozsahu: oba mohli byť videné ako súčasť toho ako svetová ekonomika prekliata Samuelsonovým anjelom odčinila skazu.
Tento prístup tiež mimochodom viac-menej vysvetlil, že rastúce výnosy obyčajne posilňujú, skôr ako by vyvolávali otázky, argument, že tu existujú výhody z obchodu. V prípadoch, kde je integrovaná ekonomika nenapodobnená, je možné vyčarovať príklady krajín, ktoré sú na tom horšie s obchodom ako bez neho spôsobom, ktorý nie je možný v modeloch čistej komparatívnej výhody. Je ale jasným predpokladom, že obchod je dobrá vec pri rastúcich výnosoch.
Od polovice osemdesiatych rokov nová teória obchodu viac-menej hladko integrovala rastúce výnosy do nášho chápania medzinárodného obchodu. Nepredstaviteľná komplexnosť, ktorá v predchádzajúcom období zastrašovala ekonómov zaujímajúcich sa o revíziu teórie obchodu, zmizla a bola nahradená prekvapivo jednoduchou a elegantnou štruktúrou.
Ale ako sa to stalo? Prečo sa problémy, ktorým čelila antikultúra obchodu zdali stratené? Argumentoval by som, že v srdci príbehu bol sčasti odklon osobného postoja od medzinárodných ekonómov.
Niektoré metareflexie
Vytvorenie novej teórie obchodu bolo v prvom rade možné vďaka novým modelom monopolistickej konkurencie. Ale teória neostáva obmedzená na tieto modely; v polovici 80. rokov prístupy „nového obchodu“ boli zobraté do obchodu, zahŕňajúc vonkajšie úspory, Counrotov a Bertrandov oligopol, dokonca napadnuteľné trhy. Čo to ale všetko umožnilo, bol odklon v prístupe medzi teóriami obchodu, pozostávajúci hlavne z dvoch zmien. Prvou bola nová snaha o preskúmanie dopadov špecifických prípadov, radšej ako pokúšať sa dokázať všeobecné dôsledky dané vopred stanovenými predpokladmi. Druhou bola zmena v zameraní z detailných predpovedí – ktorá krajina produkuje aký špecifický tovar – na úrovňový systém alebo agregovaný popis štruktúry obchodu.
Na prvom mieste: koncom sedemdesiatych rokov sa mnoho teoretikov v rámci obchodu považovalo za narušiteľov pravidiel. Stanovením si východiskových predpokladov ako konštantné výnosy, mnoho faktorov, atď., čo by mohlo byť dokázateľnou pravdou o obchode, špecializácii a bohatstve? Bol tam, minimálne v teoretickej literatúre, tlak na všeobecnosť. Avšak, táto všeobecnosť bola prevažne falošná: výsledky boli dané predpoklady, ale tieto predpoklady boli v skutočnosti vysoko obmedzujúce, rúcajúce väčšinu toho, čo bolo očividne pravdou o skutočnom svetovom obchode a špecializácii.
Nová teória obchodu sa namiesto toho zamerala na špecifické, dokonca niekedy sa zdajúce až hlúpe prípady. („Trúfnuť si byť hlúpym“ sa stalo jedným z mojich princípov pri výskume.) Neexistuje dobrý dôvod veriť, že predpoklady Dixit-Stiglitzovho modelu – kontinuum výrobkov, ktoré vstupujú symetricky do dopytu, s rovnakými nákladovými funkciami a elasticitou substitúcie medzi ktorýmikoľvek dvoma výrobkami (oboma konštantnými a rovnakými pre akýkoľvek vybraný pár) – sú vzdialene pravdivé v skutočnom svete. Predpoklady sú namiesto toho vybrané, so všetkým ostychom, aby vyprodukovali poddajný príklad, ktorý obsahuje to, čo staršie teórie obchodu opomenuli – menovite možnosť vnútroodvetvovej špecializácie spôsobenej úsporami z rozsahu.
Zámerné použitie nereálnych predpokladov je, samozrejme, bežné vo väčšine ekonomických smerov. A predsa môžem z predošlej skúsenosti prehlásiť, že nový štýl modelovania sa najprv stretol so značným nepriateľstvom. Niektorí diskutujúci odmietli celú iniciatívu ako očividne zbytočnú, dávajúc nedostatok reality za podstatný. Niektorí dokonca trvali na tom, že ak všetky tovary vstupujú s rovnakou užitočnosťou, musia byť dokonalé substitúty. Existoval široko rozšírený názor, že teoretici novej teórie obchodu sú podvodníci.
Medzitým, so všetkými podvodmi, nechali nové modely niekoľko nezodpovedaných otázok. Kto produkuje ktoré diferencované produkty v rámci monopolisticky konkurenčného odvetvia? Modely svojou konštrukciou neboli schopné zodpovedať túto otázku. My všetci sme sa dovolávali nejakej predstavy náhodnosti, ale bez jasného náhodného mechanizmu v mysli. Namiesto toho, to, čo bolo podstatne zainteresované, bola redefinícia otázky. Detailná štruktúra obchodu, ktorou argumentovali noví teoretici, nie je tak podstatná, keďže agregované merania ako objem obchodu a efekt bohatstva obchodu môže byť odvodené z modelu. Je ale potrebné odstúpiť o krok vzad od tabule a prižmúriť oči tak, aby bolo možné uchopiť štruktúru skôr, ako skĺzneme k nepodstatným detailom.
Keď už bol nový spôsob teórie obchodu na svete, našiel si rovnako vlastnú cestu k modelovaniu čistej komparatívnej výhody. Najpozoruhodnejšie na tom je, že práca Eatona a Kortuma (2002) týkajúca sa štruktúry svetového obchodu, je založená na Ricardovom modeli komparatívnej výhody – ale spôsob, akým robí predikcie o parametroch vyrovnávania váh, ktoré predikujú objem bilaterálneho obchodu v multilaterálnom svete, radšej ako o špecifických importovaných a exportovaných tovaroch, je vo veľkej miere duchovnou „novou teóriou obchodu“.
Tí, ktorí tam neboli alebo neparticipovali pri porovnateľnom odklone od paradigmy v inej časti ekonómie, pravdepodobne nemôžu vidieť prečo sú tieto „meta“ zmeny v spôsobe, ako sme urobili teóriu medzinárodného obchodu také ťažké, alebo urobili ich tak odlišnými. Ale oni sú a boli. John Maynard Keynes popísal proces príchodu v jeho makroekonomickej teórii ako „cestu úniku“; vznik novej teórie obchodu bol podobnou cestou, menej však závažnou a mal celkom oslobodzujúci efekt na túto oblasť.
Ignorovaná geografia
Klasická práca Bertila Ohlina (1933) zakladajúca počiatky teórie faktorovej proporcionálnosti bola, samozrejme, nazvaná Medziregionálny a medzinárodný obchod. Bolo vždy očividné, že motívy pre dodávky tovarov v rámci krajín sú podobné dodávkam tovarov medzi krajinami. Bolo tiež očividné, že špecializácia v rámci krajín ponúkla nový a pravdepodobne lepší zdroj empirických údajov, ak len tak preto, že národné dáta nám ľahšie umožňujú porovnanie. Niekto by tak mohol očakávať, že teória medzinárodného obchodu a teória hospodárskej geografie sa rozvinuli v tandeme a v úzkom vzťahu medzi sebou, so spojeným programom empirického výskumu.
V skutočnosti si však až do roku 1990 medzinárodní ekonómovia nevšímali obchodnú výmenu v rámci krajín, alebo umiestnenia výroby v priestore. Ani prítomnosť hospodárskej geografie v rámci ekonomickej profesie ako takej nehrala podstatnú úlohu. Alfred Marshall (1890) mal možno venovať celú kapitolu „Koncentrácii špecializovaných odvetví v jednotlivých lokalitách“, ale tento predmet bol sotva rozobraný v štandardnom ekonomickom pláne. Ak sa hospodárska geografia vôbec objavila, spravidla to bola urbanistická ekonómia s limitovanou diskusiou o teórii umiestnenia a ani podoblasť nemala taký význam a spojenie s tak dobre etablovanou diskusiou o medzinárodnom obchode.
Prečo bola geografia ignorovaná teoretikmi obchodu? Z veľkej časti sa odpoveď skrýva v centralite rastúcich výnosov v geografickej štruktúre: nikto si reálne nemyslí, že Silicon Valley vďačí za svoju existenciu exogénne daným produkčným faktorom alebo Ricardovej komparatívnej výhode. (Boh stvoril údolie v Santa Clara pre marhule, nie pre polovodiče.) Zatiaľ čo sa teoretici obchodu splašili z rastúcich výnosov vo všeobecnosti, hospodárska geografia nebola vítaným pojmom.
Taktiež, kým existovala elegantná práca v urbanistickej ekonómii – ja som obzvlášť obdivoval Hendersonovu (1987) o mestských systémoch – vo väčšine jeho prác však bolo niečo hlboko nespokojné, týkajúce sa liečby rastúcich výnosov. V zásade dostupné techniky limitovali teoretikov predpokladať vonkajšie úspory, vedúc k posmechu, že ekonómovia veria, že aglomerácia je výsledkom úspor z aglomerácie. Špecifický problém bol ten, že kým sa na jednej strane predpokladajú pozitívne vonkajšie úspory, nie je celkom jasné ako uvažovať o priestorových limitoch spillover efektov. Musíte byť v rovnakom meste, aby ste pozbierali pozitívne externality od iných producentov v rovnakom odvetví? Ak áno, prečo?
Počas 80. rokov si niektorí výskumníci (Fujita, 1988) uvedomili, že modely monopolistickej konkurencie by mohli byť použité na odvodenie endogénnych externalít, vysvetľujúc mestskú koncentráciu. Ale tieto modely záviseli na predpokladoch, že monopolistická konkurencia a jej tovary boli kompletne neobchodovateľné, znova ponúkajúc menšiu pomoc pri otázke o priestorovom dosahu úspor z aglomerácie.
Ale analýza domácich trhových efektov, už zavedenej súčasti novej teórie obchodu, navrhovala prístup k hospodárskej geografii, ktorý nezávisel na výrobe neobchodovateľných tovarov.
Nová hospodárska geografia
Pri vysvetľovaní logiky „novej hospodárskej geografie“ považujem za pomocné hovoriť v tejto súvislosti o „podvodnom“ modeli – druh modelu o modeli, ktorý som navrhol s cieľom získať nejaký návrh o domácom trhovom efekte. V tomto modeli považujeme rozhodnutie o umiestnení jednoduchého producenta obsluhujúceho dva trhy. Predpokladáme, že výrobca má fixný predaj S, S* jednotiek tovaru na dvoch trhoch, kde S>S*. Musí platiť prepravné náklady T za každú jednotku presúvanú z jednej lokality do druhej. Výrobca má možnosť mať jednu alebo dve továrne; otvorením druhej môže eliminovať prepravné náklady, ale musí platiť extra fixné náklady F. Ak si výrobca otvorí iba jednu továreň, bude to na väčšom trhu. Bude ale v tomto prípade koncentrovať výrobu? Jedine, ak platí, že F>TS*.
Ide to aj bez vysvetlenia, že táto malá predstava ignoruje trhovú štruktúru, cenotvorbu, elasticitu dopytu a ďalšie. My ale vieme, že všetky tieto veci môžeme spraviť spätne v plnom modeli Dixit-Stiglitza a podvodná verzia nesie nevyhnutný nápad: ak úspory z rozsahu, vyjadrené ako F/S* sú dosť veľké v porovnaní s prepravnými nákladmi, výroba bude geograficky koncentrovaná a táto koncentrácia bude (za inak nezmenených podmienok) na väčšom trhu.
Odtiaľ je to očividný, krátky krok (ktorý mi pre niektoré dôvody trval dekádu) k modelu geografickej koncentrácie výrobných faktorov. Uvažujme teraz o svete, v ktorom je množstvo firiem robiacich tie isté rozhodnutia, ktoré som práve popísal, a tiež v ktorých niektoré, ale nie všetky zdroje, sú mobilné. Nech S je veľkosť celého trhu, u nech je podiel na trhu pripadajúci výrobe bez záväzkov a predpokladajme, že existujú dve symetrické umiestnenia. Potom môžeme uvažovať o možnom equilibriu, v ktorom sa všetky faktory bez záväzkov koncentrujú na jednom mieste. V tomto prípade ďalšie umiestnenie – menší trh – by žiadal S(1–u)/2 jednotiek nášho reprezentatívneho tovaru.
A táto koncentrácia výroby by bola sebestačná ak F>TS(1–u)/2 alebo F/S>T(1–u)/2. Takže toto je naše kritérium pre vytvorenie sebestačnej koncentrácie výroby v priestore.
Ako v prípade originálneho efektu na domáci trh, toto nie je celkom správne, pretože zlyháva pri braní do úvahy trhovú štruktúru a elasticitu dopytu. Ako som ukázal v Krugmanovi (1991), tiež tomu chýba druhý dôvod pre aglomeráciu: „progresívne väzby“, ktoré by v najjednoduchšom prípade prevzali formu nižších nákladov na bývanie pre pracovníkov zdržiavajúcich sa blízko koncentrácie výroby.
Ale nevyhnutné nahliadnutie je pravdivé:
1. Sebestačná koncentrácia výroby v priestore sa môže objaviť ak úspory z rozsahu (F/S) sú veľké, prepravné náklady nízke a dostatok produkcie je mobilný.
2. Ktorá lokalita dostáva koncentráciu výroby je ľubovoľné a môže byť odhadované ako funkcia základných podmienok alebo historickej náhody.
Čo sme sa dozvedeli z tejto analýzy? Minimálne, že to okamžite vrhá svetlo na niektoré dôležité aspekty ekonomickej histórie. Obzvlášť charakter americkej hospodárskej geografie je dobre známy tým, že prešiel fázou zmeny v polovici 19. storočia, ako sa krajina rozdelila na farmársky a spracovateľský pás. Čo sa dialo počas tejto zmeny? Rast výroby vo veľkom rozsahu (úspory z rozsahu); železnice (nižšie prepravné náklady); a klesajúci podiel poľnohospodárstva v ekonomike (viac mobilnej výroby). Jednoduchý model vysvetľuje hlavnú kvalitatívnu zmenu v ekonomike.
Tento model jadro – periféria, v podstate model aglomerácie, bol štartovací bod pre novú hospodársku geografiu. Bol ihneď jasný, avšak chcel modelovať aj ďalšie kľúčové aspekty geografie, obzvlášť regionálnu špecializáciu v rôznych odvetviach a mestský systém. So zopár trikmi, hlavne predpokladajúc rastúce výnosy v medziprodukcii ako aj finálnych tovaroch, sa ukázal ako možný pre doplnenie mnohých z týchto otázok.
Ako v prípade novej teórie obchodu, snaha o zameranie sa na poslušné prípady bolo podstatou. Vo Fujitovi, Krugmanovi a Venablesovi (1999) sme opísali našu metódu ako „Dixit-Stiglitz, ľadovec, evolúcia a počítač“: použili sme Dixit-Stiglitzov typ modelu na zvládnutie rastúcich výnosov a nedokonalej konkurencie, ľadovcové dopravné náklady, ktoré sú úmerné k podvodným cenám, jednoduchú adaptívnu dynamiku pre equilibrium a numerickú simuláciu na vysporiadanie sa s modelmi, ktoré majú tendenciu byť za hranicou pero - papier analýzy.
Rovnako ako v prípade novej teórie obchodu, nová hospodárska geografia vytvorila štýl práce, ktorý išiel za hranicu podrobností prvotných modelov. Autori venujúci sa tejto problematike znovuobjavili Marshallovu kapitolu, ktorá obsahovala krásne vysvetlenú trojicu dôvodov pre lokalizáciu odvetvia: znalostné spillover efekty („záhady obchodu sa stávajú objasnenými; ale sú, ako aj boli, vo vzduchu“), delenie trhu práce a špecializovaní dodávatelia. Jedine posledný z týchto troch môže byť modelovaný s originálnymi, novou teóriou obchodu inšpirovanými modelmi. Nové zameranie na umiestnenie viedlo k opätovnému povzbudeniu v záujem o ďalšie.
Jeden potešiteľný záver z rozvoja novej hospodárskej geografie bol príval empirickej práce. Niektoré boli výsledkom nových modelov, ale bol tu aj širší efekt: nové modely upriamili pozornosť ekonómov na fakt, že regionálne variácie v odvetvovej špecializácii boli dôležitým laboratóriom pre ekonomické idey a že tam bolo obrovské množstvo údajov na využitie. Pred rokom 1990 bolo len niekoľko ekonómov používajúcich, povedzme, medzimestské porovnania na objasnenie takých oblastí, akými sú externality, inovácie a rast. Po roku 1990 však tieto štúdie explodovali a ja verím, že to bolo z väčšej časti vďaka rozmachu novej hospodárskej geografie.
S rozvojom najskôr novej hospodárskej geografie, a potom širokého rozsahu literatúry v oblasti vonkajších úspor, revolúcia rastúcich výnosov v obchode a geografii dosiahla dospelosť. Stará vízia svetovej ekonomiky, limitovaná predpokladom konštantných výnosov, bola nahradená rozšírenou víziou, ktorá pohltila veľkú tradičnú teóriu obchodu, ale išla ešte ďalej.
Stala sa však zábavná vec na ceste za novou víziou. Kým sa na jednej strane klasická teória stávala čoraz viac odmietnutou, svet sa stával čoraz viac klasickým.
Stáva sa svet viac klasickým?
Niekedy progres v ekonomických ideách odráža zmeny v reálnej ekonomike. Minimálne časť makroekonómie sa rozvinula preto, lebo hospodársky cyklus sa stal viac bolestivý v prvých niekoľkých dekádach 20. storočia. A empirické sledovania počas rozmachu obchodu po roku 1950, ktoré motivovali novú teóriu obchodu, brali vo veľkom do úvahy rastúcu úlohu rastúcich výnosov, ako opozitum ku komparatívnej výhode.
Nie je však dôvod pre svet držať sa smeru, ktorý robí nové teórie viac podstatnými. A je tu dobrý dôvod veriť, že svetová ekonomika sa časom stala menej charakteristickou druhmi efektov rastúcich výnosov zdôraznených novým obchodom a novou geografiou.
V prípade geografie sa v skutočnosti vrcholný dopad rastúcich výnosov pravdepodobne objavil dlho predtým, ako na scénu prišli noví teoretici. Dokonca v Krugmanovi (1991a) som poznamenal, že pri sčítaní ľudu v roku 1900 sa objavila monografia o lokalizácii odvetví, presne zdôrazňujúca príčiny a úlohu historických udalostí, ktoré sa stali ústrednými pre novú geografiu. A história takýchto klasických umiestnení, ako sa zdalo pri automobilovom priemysle, ak nič, tak dáva tušiť, že koncentrácia na základe rastúcich výnosov dosiahla svoj vrchol pred druhou svetovou vojnou. Medzitým spracovateľský pás sa sám o sebe začal rozpúšťať v povojnovom období, a hlavne po 50. rokoch, ako sa priemysel rozšíril na juh a juhozápad USA.
Práca Kima (1998) sa zdala byť potvrdzujúcou o tom, že lokalizácia dosiahla vrchol okolo roku 1930. Graf 4 ukazuje jeho kalkuláciu na základe indexu regionálnej špecializácie výroby (najskôr navrhnuté Krugmanom, 1991a), s využitím výrobných štatistík. Od vrcholu v medzivojnovom období, index dramaticky poklesol.
Graf 4 Regionálna špecializácia výroby
Aby sme boli féroví, tento výsledok môže sčasti reflektovať štatistickú chybu, ako staré priemyselné klasifikácie zlyhávajú pri snahe udržať krok s moderným rozdelením výroby. Ale údaje súhlasia s bežným chápaním: mnoho z tradičných umiestnení odvetví zaznamenalo pokles (spomeňme si na odvetvie s gumou v Akron City), a tie, ktoré vzrástli, ako Silicon Valley, sa nezdajú byť porovnateľné.
A čo medzinárodný obchod? Popularizácia novej teórie obchodu bola motivovaná do značnej miery relatívnym nárastom dôležitosti rovnako – podobného obchodu: obojsmerná výmena tovarov medzi rozvinutými ekonomikami. Za posledné dve dekády, bol však trend iným smerom, ktorý rapídne zdvihol obchod medzi rozvinutými a oveľa chudobnejšími, nízkopríjmovými ekonomikami, hlavne Čínou. Jeden jednoduchý indikátor tejto zmeny je priemerná hodinová mzda pracovníka medzi top americkými obchodnými partnermi ako percento americkej mzdy (Krugman, 2008). V roku 1975 tento indikátor dosahoval hodnotu 76, do roku 1990 vzrástol na úroveň 81, čo znamenalo, že USA boli do veľkej miery obchodným partnerom pre krajiny na porovnateľnej ekonomickej úrovni. Do roku 2005 však indikátor spadol na hodnotu 65, odrážajúc nárast obchodu s Čínou a Mexikom. V roku 2006 Spojené štáty po prvýkrát zobchodovali viac priemyselných tovarov s rozvíjajúcimi sa krajinami ako s rozvinutými.
A nikto nepochybuje o tom, že obchod medzi USA a Mexikom, kde mzdy predstavujú len 13% úrovne amerických, alebo s Čínou, kde sú na úrovni 4%, odráža skôr komparatívnu výhodu, ako ľubovoľnú rozsahovo zameranú špecializáciu. Stará teória obchodu získava na dôležitosti.
Nová geografia ako aj nový obchod môžu popisovať smery, ktoré skôr strácajú, ako by naberali na sile. Sú ale sotva nepodstatné. A fakt, že môžu strácať silu, je dôležitým. Napríklad, kontrast medzi vážnymi problémami trojice automobiliek v USA a menej postihnutými zahraničnými aktívami, z ktorých je viacero lokalizovaných mimo tradičného spracovateľského pásu, môžu sčasti odrážať znižujúce sa výhody zo spolulokalizácie s ostatnými výrobcami vo vašom priemysle.
Či už vplyv rastúcich výnosov v obchode a geografii je narastajúci alebo upadajúci, jedno je jasné: množstvo vecí sme sa naučili z intelektuálnej revolúcie, ktorá vniesla rastúce výnosy do srdca toho, ako rozmýšľame o svetovej ekonomike. Nebolo to len o tom, že ekonómovia by mohli dať zmysel predošlým neporozumiteľným dátam. Zistili sme, že sme schopní vidieť veci, ktoré boli predtým v slepom bode nášho vnímania. Mnoho ľudí prispelo do tohto procesu osvietenia; som hrdý na to, že môžem byť súčasťou tejto cesty.
REFERENCIE
Preklad je vyhotovený z originálneho prepisu prednášky Paula Krugmana dostupného online na www.nobelprize.org
Balassa, B. (1966), “Tariff Reductions and Trade in Manufactures among the Industrial Countries,” The American Economic Review, Vol. 56, No. 3 (Jun., 1966), 466–473.
Baldwin, R. and Martin, P. (1999), “Two waves of globalization: Superficial similarities, fundamental differences,” National Bureau of Economic Research, Working Paper #6904.
Burenstam Linder, S. (1961), An essay on trade and transformation. New York, John Wiley and Sons.
Dixit, A. K. and Norman, V. (1980), Theory of International Trade: A Dual, General Equilibrium Approach, London: Cambridge University Press.
Dixit, A. K. and Stiglitz, J. E. (1977), “Monopolistic competition and optimum product diversity,” American Economic Review, 67:3, 297–308.
Eaton, J. and Kortum, S. (2002), “Technology, Geography, and Trade,” Econometrica, 70, 1741–1780.
Fujita, M. (1988), “A monopolistic competition model of spatial agglomeration: A differentiated product approach,” Region. Sci. Urban Econ. 18, 87–124.
Fujita, M., Krugman, P., and Venables, A. (1999), The spatial economy, MIT Press.
Grubel, H.G. and Lloyd, P.J. (1975), Intra-Industry Trade: The Theory and Measurement of International Trade in Differentiated Products, London: Macmillan.
Helpman, E. (1981), “International Trade in the Presence of Product Differentiation, Economies of Scale, and Monopolistic Competition: A Chamberlin-Heckscher-Ohlin Approach,” Journal of International Economics, 11, 305–340.
Helpman, E. and Krugman, P. (1985), Market Structure and Foreign Trade, MIT Press.
Henderson, J. V. (1987), “General equilibrium modelling of systems of cities,” in Edwin S. Mills (ed.), Handbook of Regional and Urban Economics, 2 ed. Amsterdam: Elsevier, 927–956.
Johnson, H. G. (1967), “International trade theory and monopolistic competition theory,” in Kuenne, R. E. (ed.), Monopolistic Competition Theory: Studies in Impact; Essays in Honor of Edward H. Chamberlin, New York: John Wiley, 203–218.
Krugman, P. R. (1979), “Increasing returns, monopolistic competition and international trade,” Journal of International Economics, 9, 469–479.
Krugman, P. R. (1980), “Scale economies, product differentiation and the pattern of trade,” American Economic Review, 70, 950–959.
Krugman, P. R. (1981), “Intra-industry specialization and the gains from trade,” Journal of Political Economy, 89, 959–973.
Krugman, P. R. (1989), “Industrial organization and international trade,” in R. Schmalensee and R. Willig (eds.), Handbook of Industrial Organisation, Vol. 2, Amsterdam: North-Holland, 1179–1223.
Krugman, P. R. (1991a), Geography and Trade, Cambridge: MIT Press.
Krugman, P. R. (1991b), “Increasing returns and economic geography,” Journal of Political Economy, 99, 483–499.
Krugman, P. (2008), “Trade and wages, reconsidered,” Brookings Papers on Economic Activity.
Lancaster, K. J. (1979), Variety, Equity and Efficiency, New York: Columbia University Press.
Lancaster, K. J. (1980), “Intra-industry trade under perfect monopolistic competition,” Journal of International Economics, 10, 151–175.
Marshall, A. (1890), Principles of Economics, London: Macmillan.
Meyer, D. (1983), “Emergence of the American Manufacturing Belt: An Interpretation,” Journal of Historical Geography 9, 145–174.
Norman, V. (1976), “Product differentiation and trade,” ms., U.K. Economic Theory Study Group, University of Warwick.
Spence, A. M. (1976), “Product selection, fixed costs and monopolistic competition,” Review of Economic Studies, 43, 217–236.
Portrait photo of Paul Krugman by photographer Ulla Montan.