Vladimír Bačišin: História nesplatenia dlhov štátmi
06. 12. 2011, Vladimír Bačišin
HISTÓRIA FINANČNÝCH POCHABOSTÍ ŠTÁTOV
História nesplatenia dlhov štátmi, medziiným aj zahraničným veriteľom, má hlboké korene v dávnej histórii, v minulých storočiach. Príčiny štátnych defaultov, teda verejného vyhlásenia štátu ako dlžníka o tom, že nie je schopný vrátiť pôžičky, boli rôzne. Pohybovali sa od ekonomických, keď dlžník nebol jednoducho schopný platiť, až po politické, keď silná krajina neplatila slabej, alebo keď nová vláda nebola ochotná priznať dlhy, ktoré narobilo minulé vedenie krajiny.
ČAS HÝBE DLHOM
Americká ekonómka Carmen Reinhart z University of Maryland a Kenneth Rogoff, profesor Harvardskej univerzity a bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu, vo svojej práci This Time Is Different: Eight Centuries of Financial Folly (Časy sa menia: osem storočí finančných pochabostí) analyzovali príčiny nesplácania dlhov štátmi.
Od roku 1300 do roku 1799 popredné krajiny vyspelej Európy neboli schopné splácať svoje dlhy. Patrili medzi ne: Francúzsko, Veľká Británia, Nemecko, Portugalsko a Španielsko. Nesplácali pravidelne. Lídrom z hľadiska defaultov za päť storočí bolo Francúzsko. Podobná náhoda sa mu stala osem ráz, z toho štyri razy v XVI. storočí – v rokoch 1701, 1715, 1770 a 1788. Za posledné dve storočia, poznamenávajú americkí ekonómovia, svet prežil päť epidémií defaultov. Prvá je z obdobia napoleonských vojen, druhá pokračovala v rokoch 1820-1840, tretia sa začala v sedemdesiatych rokoch XIX. storočia a trvala dve desaťročia. Štvrtá globálna vlna defaultov sa začala v čase Veľkej depresie v USA a trvala do päťdesiatych rokov. Posledná epidémia bola v rokoch 1980-1990.
Medzi európskymi krajinami, ktoré zbankrotovali v XIX.-XX. storočí, boli: Rakúsko–Uhorsko, ktoré vyhlásilo default päť ráz; Španielsko, ktoré vyhlásilo default osem ráz, a k nim treba pridať ešte šesť bankrotov z predchádzajúcich storočí. Grécko za obdobie svojej nezávislosti od roku 1829 vyhlásilo default alebo robilo reštrukturalizáciu dlhu päť ráz a nachádzalo sa v tomto stave podľa interpretácie ekonómov polovicu svojej nezávislej existencie.
Okrem toho v XIX. storočí sa geografia štátnych bankrotov podstatne rozšírila vďaka nezávislosti krajín Latinskej Ameriky: Kolumbia, Dominikánska republika, Guatemala a Mexiko vyhlásili default po štyri ráz a Venezuela šesť ráz. V roku 1875 zbankrotovala Osmanská ríša. Na ten istý rok pripadol ďalší známy default: skrachoval Egypt. V dôsledku toho európske krajiny fakticky anektovali územie Suezského prieplavu. V roku 1875 predal Ismáil Paša územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu a v roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský kanál za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. V XX. storočí bol default vecou skôr neeurópskych krajín, hoci Nemecko, Rakúsko, Maďarsko a Poľsko ho prežili dva razy.
„KAMARÁD TAKY RÁD“
V januári 1918 Sovietske Rusko odmietlo platiť dlhy cárskej a Dočasnej vlády. Len koncom XX. storočia, keď dlhy značne zdevalvovali, nový ruský štát sa rozhodol, že ich čiastočne zaplatí. To isté sa začalo s programom podloženým zákonom Land Lease Act, na základe ktorého USA poskytli ZSSR v čase druhej svetovej vojny pôžičky. Keď sa začala studená vojna, ZSSR prestal splácať. Súčasná vláda priznala tento dlh.
V roku 1930 Veľká Británia odmietla obsluhu svojho dlhu voči USA. Čiastočne to zdôvodňovala tým, že niektoré americké štáty, ktoré si požičali vo Veľkej Británii v XIX. Storočí, boli vo vzťahu k nej v stave defaultu. Objem pôžičiek amerických štátov značne prevyšoval veľkosť úverov Veľkej Británie, ktoré mala z USA. Z Veľkej Británie si vzali príklad Francúzsko a Taliansko a nezaplatili USA dlhy z čias prvej svetovej vojny.
Od čias Versaillskej dohody z roku 1919 na pleciach Nemecka ležali výplaty reparácií. V medzinárodnom práve ide o náhradu škody štátom, ktorú spôsobila iným štátom na základe mierovej dohody alebo iných medzinárodných zmlúv. Vláda Adolfa Hitlera prestala reparácie splácať v roku 1933. Vláda Konráda Adenauera dlhy priznala v roku 1953 a prisľúbila ich splácať po zjednotení Nemecka. Po zjednotení Nemecka v roku 1990 odsunula ich splatnosť o ďalších 20 rokov.
Turecko, Brazília a Peru boli v minulom storočí platobne neschopnými po päť ráz, Kostarika a Guatemala po šesť ráz. Nigéria, bez ohľadu na svoju krátku nezávislosť, získala ju v roku 1960, stihla päť ráz zbankrotovať.
Posledný rozmach defaultov bol v deväťdesiatych rokoch, keď 12 krajín verejne vyhlásilo, že nie je schopných splácať svoje dlhy, medziiným Angola (1992-1997), Argentína a Brazília (1986-1990), Venezuela (1995-1998), Chorvátsko (1993-1996), Srí Lanka (1996). V roku 1998 vyhlásili čiastočný bankrot Rusko a Ukrajina.
Štáty – dlžníci, ktoré boli zvlášť zaťažené veľkými vnútornými dlhmi, často namiesto odmietnutia obsluhovať dlh využívali devalváciu národnej meny. Toto opatrenie je fakticky rovné čiastočnému defaultu vnútorného dlhu. Tento scenár si vybrali napríklad Argentína v roku 1991, Mexiko v roku 1994, Indonézia a Južná Kórea v roku 1997.
Podľa hodnotenia ratingovej agentúry Standard & Poor's v roku 1997 bolo v stave defaultu svojich záväzkov, tak bankových, ako aj dlhopisových, 37 krajín sveta. K novembru 1998 sa tento počet znížil na 31 štátov.
NAJVÄČŠIE STRATY
Najväčšou katastrofou bol default Argentíny v roku 2001, ktorý viedol k výmene niekoľkých vlád, pogromom a rabovaniu v celej krajine. V novembri 2003 Argentína vyhlásila default vo vzťahu k Medzinárodnému menovému fondu (MMF). Vláda odmietla MMF zaplatiť 2,9 mld. USD. Zdôvodnila to tým, že to ohrozí stabilitu devízových rezerv krajiny. Odmietnutie Argentínou bolo najväčším defaultom v histórii MMF.
V decembri 2008 prezident Ekvádoru Rafael Correa vyhlásil, že krajina nezaplatí úroky 30,6 mil. USD majiteľom globálnych dlhopisov. Ekvádor už v minulosti neplatil svoje záväzky, najmä v rokoch 1980-1990.
Experti poznamenávajú, že neexistuje veľa významných ekonomík, ktoré by ani raz nevyhlásili default. Patria medzi ne USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland, v Európe je to Belgicko a škandinávske krajiny, v Ázii sú to Hongkong, Malajzia, Singapur a Taiwan.
Súčasne treba povedať, že výskum ďalších dvoch profesorov Terry Zvini a Dicka Markusa ukazujú, že USA v roku 1979 boli v stave platobnej neschopnosti. Vtedy prezident James Carter nebol schopný dohodnúť sa s parlamentom o zvýšení stropu štátnych pôžičiek. Problém sa podarilo vyriešiť, ale odklad platieb viedol k zvýšeniu úrokov. Tento mini default vyšiel USA na niekoľko miliárd dolárov.