O príčinách dlhovej krízy v Európe a globálnych problémoch hovoríme s analytikom Máriom Blaščákom
07. 12. 2011, Vladimír Bačišin, Marek Kálovec
V Európe sa vytvorí fiškálna únia
Čo je hlavnou príčinou finančnej krízy v roku 2008?
Hlavnou príčinou krízy v roku 2008 bola kombinácia úverovej expanzie podporovanej dlhodobo nízkymi referenčnými úrokovymi sadzbami, a predovšetkým podcenenie rizík súvisiacich s komplexitou a sofistikáciou nových nástrojov finančného trhu. Podstatou úverovej expanzie bola na jednej strane snaha centrálnej banky o podporu ekonomického rastu prostredníctvom udržiavania dlhodobo extrémne nízkych úrokových sadzieb v období rokov 2001-2003, a na strane druhej boli príčinou aj regulácie finančného sektora, ktoré banky motivovali k financovaniu bývania pri prehliadaní rizík insolventnosti. V nadväznosti na realitný trh tak vznikol aj ďalší omnoho väčší trh s finančnými derivátmi, súvisiaci napríklad s poisťovaním voči insolventnosti a podobne. Nízka kapitálová vybavenosť amerických bánk a snaha o trvalé dosahovanie nadpriemerných výnosov v porovnaní s konkurenciou i v porovnaní s vlastnou históriou, teda vo svojej podstate chamtivosť, potom viedli ku vzniku bublín takého rozsahu, že po ich prasknutí finančný trh zachvátila panika globálneho rozsahu. Situácia v auguste 2007 naznačovala disfunkčnosť finančného systému v USA, keď FED len tri dni po svojom pravidelnom zasadnutí vytvoril podporné mechanizmy na zvýšenie likvidity amerického finančného systému. Následný pokles cien aktív na finančných trhoch sa síce do konca roka 2007 podarilo obnoviť, udalosti v ďalšom období však už znamenali strmý pád nielen pre niekoľko stoviek finančných ústavov, ale aj prudký pád cien finančných aktív naprieč celým spektrom finančného trhu.
Švajčiarski vedci nedávno predstavili výsledok svojho výskumu vyše 43-tisíc spoločností, podľa ktorého svet ovláda 147 nadnárodných korporácií. Sú podľa Vás oprávnené obavy o silnú koncentráciu vplyvu do úzkej skupiny finančných inštitúcií?
O tom, či je moc korporácií koncentrovaná v rukách rádovo niekoľkých desiatok spoločností, sa dá len špekulovať. Analýzou časti trhu môžeme, ale nemusíme dospieť k správnemu záveru aplikovateľnému na celok. Obava z koncentrácie finančnej sily korporácií a bánk je však namieste, tak ako je namieste obava z akéhokoľvek monopolu či oligopolu. Negatívne dôsledky oligopolu a monopolu v oblasti cenovej rigidity a neefektivity a súvisiace politicko-ekonomické implikácie sú štandardne obsiahnuté v učebniciach makroekonómie a mikroekonómie .
Je oprávnené určovať v rámci finančnej sféry spoločnosti, ktoré nazveme systémové, tak ako to nedávno urobili lídri G20, keď zverejnili 29 svetových bánk, ktoré nesmú skrachovať? Nevedú takéto postupy k morálnemu hazardu?
Označiť vybrané finančné ústavy za systémovo dôležité s deklarovaním ich podpory z verejných prostriedkov je, samozrejme, morálny hazard. Za predpokladu, že finančné ústavy si navzájom konkurujú a odlišnosti medzi nimi sú vytvorené rozdielom v kvalite a v cene finančného produktu či služby, je zavedenie akejkoľvek intervenčnej podpory umelé vytvorenie monopolistickej štruktúry, a to platí bez ohľadu na to, že vybrané finančné inštitúcie budú musieť operovať s vyššími kapitálovými požiadavkami, než ich konkurenti. Dôsledkom tohto kroku totiž bude vytvorenie viacúrovňového finančného systému, teda systému bánk takpovediac prvej a druhej ligy, čo skôr alebo neskôr povedie k deformácii trhu. Príčinou a zdôvodnením tohto kroku je nadobudnutie novej stability a posilnenie rovnováhy vo finančnom systéme, cenou za túto stabilitu však nebudú len peniaze majiteľov týchto bánk vo forme posilnenia kapitálu, ale obávam sa, že aj dlhodobo vyššie ceny finančného sprostredkovania. Vývoj situácie v Grécku je však potvrdením toho, že motivácie politikov sú odlišné od ekonomických motívov (zisku) a ich konanie môže mať na ekonomiku v dlhodobom horizonte katastrofálne dôsledky, bez ohľadu na „v úvodzovkách“ ušľachtilosť pôvodných cieľov.
Ako vnímate súčasnú situáciu, kedy finančné trhy v podstate „fackujú“ európske ekonomiky? Prispeje to k inému nazeraniu na fiškálnu a monetárnu politiku v rozvinutých krajinách?
Napriek tomu, že európski lídri preukázali snahu zabojovať o
Problémy na dlhopisovom trhu nedávno zažilo Nemecko, nevyhýba sa im ani Slovinsko, a aj Slovensko má v poslednom období problém umiestniť na trhu vládne dlhopisy. Očakávate v budúcnosti aj v našom prípade scenár rastúcich úrokov z poistenia tak, ako to vidíme v iných krajinách eurozóny?
Nemecko je v súčasnosti finančným trhom vnímané ako bezpečný prístav investícií, a na to, aby investori mohli svoje peniaze umiestniť do nemeckých krátkodobých štátnych cenných papierov, sú ochotní akceptovať výnosy blízke nule. Cieľom takej investície totiž nie je v prvom rade tvorba zisku, ale skôr ochrana pred finančnou stratou. Toto je fakt. Úspech či neúspech jednej konkrétnej aukcie štátnych dlhopisov o osude krajiny nerozhoduje a nemá naň žiaden vplyv. Pravdou však je, že krajiny s vyššou mierou zadĺženia, a navyše bez vlády, či už bez vlády ako dôsledok politických turbulencií, alebo bez vlády schopnej čeliť štrukturálnym nerovnováham, sa môžu v čase narastajúcej neistoty v globálnom kontexte veľmi rýchlo ocitnúť v situácii, že bez ponuky atraktívneho výnosu nebudú na kapitálových trhoch svoje deficity financovať. Rastúce ceny poistenia voči defaultu krajiny sú dôsledkom toho istého fenoménu.
Aké ponaučenie by si mala vziať slovenská ekonomika zo súčasnej situácie v eurozóne?
Jadrom problémov periférnych krajín sú dlhodobo nevýkonné ekonomiky, slabý konkurenčný potenciál a nedostatok, resp. absencia vlastného kapitálu. To súvisí so silným prílevom kapitálu a jeho následným dlhodobým odlevom vo forme dividend, ako je ukázané na vonkajšej nerovnováhe cez deficity platobnej bilancie. Pozerať sa len na obdobie od zavedenia eura nestačí. Každá z periférnych krajín totiž zaviedla euro s nejakou úrovňou dlhu a nejakou štruktúrou ekonomiky. Navyše zavedenie eura bol od začiatku politický proces, preto boli od začiatku akceptované prešľapy Belgičanov, Talianov, a aj Grékov. Gréci sa však ocitli v pozícii, keď po zastavení prílevu kapitálu každý poukazoval na ich obrovský dlh, a ten sa pod vplyvom zatraktívnenia výnosov ešte viac zvyšoval.
Je fiškálna únia v EÚ, o ktorej sa potichu hovorí, na spadnutie, a povedie k riešeniu súčasných problémov zadĺžených krajín? Ako by sa k tomuto návrhu malo postaviť Slovensko?
Vytvorenie fiškálnej únie vidím ako jednu z najpravdepodobnejších ciest, ktorou sa ekonomicky najsilnejšie krajiny eurozóny, ako Nemecko a Francúzsko, budú chcieť vydať. Už v priebehu tohto týždňa pravdepodobne dôjde k predstaveniu novej vízie Európy a eurozóny na európskom summite. Postoj Nemecka ako dominantného hráča je dlhodobo známy a fiškálna únia kombinovaná so sprísnením kontrolných a penalizačných mechanizmov pravdepodobne automaticky patrí medzi najpravdepodobnejšie scenáre.
Čo sa bude diať, ak sa nepodarí dosiahnuť fiškálnu úniu?
Z pohľadu cien aktív na finančných trhoch je pre politikov rozhodujúce dospieť k riešeniu čo možno najskôr. Čas na váhanie už pominul a akýkoľvek odklad budú finančné trhy pravdepodobne penalizovať. Napriek tomu, že len nedávno došlo k spoločnej intervencii hlavných centrálnych bánk sveta na podporu dolárovej likvidity bánk, použitie tohto nástroja zásadné problémy eurozóny nerieši. V úvode decembra sa výnosy na talianskych dlhopisoch pohybovali výrazne nad úrovňou 7%, ktorá sa považuje za dlhodobo neudržateľnú. So žiadosťou Talianska o vykúpenie by pravdepodobne prišli výrazné otrasy v základoch svetového finančného systému. Súčasné úverové kapacity Medzinárodného menového fondu a eurovalu by na financovanie Talianska, a prípadne Španielska, nestačili. Fiškálna únia, samozrejme, nie je jediné riešenie, ale akékoľvek iné riešenie by bolo vnímané skôr ako naťahovanie času.
Má existencia spoločnej meny zmysel?
Alternatívou voči existencii spoločného menového priestoru je jeho krach. Nekontrolovaný rozpad eurozóny ako menovej únie by podľa mňa spôsobil chaos na finančných trhoch takého rozsahu, že akýkoľvek následný pokus o nápravu a nastolenie novej rovnováhy by sa s veľkou pravdepodobnosťou minul účinkom. Za týchto podmienok je z môjho pohľadu jednoduchšie sa pokúsiť o nastolenie rovnováhy v súčasnej menovej únii s istou dávkou posilnenia kontrolných mechanizmov pre jej ďalšie fungovanie.
Zmysel existencie eurozóny sa predsa len preukázal počas tých 12 rokov, odkedy vznikla. Mnohým krajinám regiónu jednotnej meny prinieslo euro rast životnej úrovne. Súčasná kríza skôr poukazuje na neschopnosť jednotlivých vlád robiť zodpovednú fiškálnu politiku. Roky nízkych úrokových sadzieb a lacného financovania dlhov vlády v eurozóne nemotivovali k zodpovedným rozpočtovým politikám. Výsledkom toho, že ani v čase hospodárskeho rastu nedokázali znižovať dlh, je, že dnes sú ich náklady na refinancovanie dlhového bremena omnoho vyššie.
Čo sa týka Slovenska, myslím si, že za predpokladu stabilizácie situácie bude euro pre Slovensko prínosom. Otázne je, či načasovanie vstupu SR do eurozóny na prahu rodiacej sa finančnej a ekonomickej krízy bolo správnym krokom. V čase prijatia kľúčových rozhodnutí v tomto smere (2007 a 2008) však vyhliadky neboli vôbec negatívne.