Philipp Bagus: Tragédia Eura
01. 03. 2012, Viliam Vaškovič
Vydalo vydavateľstvo Jaga Group, Bratislava 2011.
(Preložené z anglického originálu: Philipp Bagus: The Tragedy of the Euro. The Ludwig von Mises Institute, 2010.)
Kniha poskytuje čitateľovi jeden z možných pohľadov na vývoj európskej menovej jednotky. Je to napínavé čítanie, v ktorom sa prelína novinársky a výskumný jazyk, podporený bohatým faktografickým materiálom.
Začína úvahou o vzniku Európskej únie, ktorú presadzovali kresťansko-demokratickí predstavitelia Francúzska, Nemecka a Talianska a ktorá mala blízko ku klasickej liberálnej vízii Európy. Podľa nej mali zvrchované európske štáty brániť vlastnícke práva a voľnú trhovú ekonomiku v Európe otvorených hraníc tak, aby sa umožnil voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a osôb.
Podľa autora hlavným úspechom tejto vízie bola Rímska zmluva podpísaná v roku 1957. V poznámke pod textom však uvádza, že nemecký politik Ludwig Erhardt už vtedy kritizoval Rímsku zmluvu kvôli intervencionistickým prvkom, ktoré obsahovala.
V protiklade s klasickou liberálnou víziou predstavuje socialistickú víziu. Podľa autora chce vybudovať európsky „megaštát“, ktorý by zabezpečoval prerozdeľovanie, reguláciu a harmonizáciu zákonodárstva. Tieto dve vízie zápasia medzi sebou od 50-tych rokov minulého storočia. Kým na začiatku bola podoba Európskych spoločenstiev bližšia klasickej liberálnej vízii, postupne sa začali stále viac presadzovať prvky socialistickej vízie. Výsledkom tejto snahy bola Európska ústava, projekt, ktorý síce zlyhal, nahradila ho však Lisabonská zmluva, ktorá je v podstate víťazstvom socialistickej vízie.
V nasledujúcej kapitole autor vychádzajúc zo zásad peňažnej teórie predstaviteľov rakúskej školy vysvetľuje vznik frakčného bankovníctva, vznik monopolizácie tvorby peňazí a historickú dynamizáciu fiat peňazí (money from nothing) vo svete. Zastáva názor, že manipulácia množstva peňazí úzko súvisí s intervenčnou hospodárskou politikou vlád. Na manipuláciu množstva peňazí podľa neho neexistuje žiadny iný dôvod.
Na pozadí týchto procesov vysvetľuje aj cestu vzniku spoločnej európskej meny. Po kolapse Bretton Woodského svet fungoval v systéme plávajúcich fiat mien. Tento systém umožňoval takmer neobmedzené nafukovanie peňažnej zásoby a ich distribúciu predovšetkým k bankám, vládam a preferovaným odvetviam. Štáty však znehodnocovali svoje meny rôznym tempom. Veľké fluktuácie meny mali negatívny dopad na medzinárodný obchod medzi európskymi národmi, rôznu mieru znižovania reálnych úspor a znižovanie dlhodobých rastových vyhliadok.
Z pohľadu politických elít široko fluktuujúce kurzy začali byť problémom, hlavne pre politikov krajín, kde sa infláciou znehodnocovala mena rýchlejšie, ako u ostatných. Zamerali sa preto na koordináciu výmenných kurzov pomocou neformálneho systému, ktorý umožňoval fluktuáciu v určitom vymedzenom intervale. V prípade, že sa kurz voči inej mene vychýlil mimo pásma, centrálna banka by musela buď zhodnocovať alebo znehodnocovať menu. Tento mechanizmus by zabezpečil prerozdeľovanie od centrálnej banky s nižšou infláciou k centrálnej banke s vyššou infláciou, nemohol ale fungovať v systéme, keď jednotlivé centrálne banky sú nezávislé a národné záujmy a výkonnosť ekonomík sú rozdielne.
Preto sa systém EMS po značných peripetiách fakticky rozpadol, keď sa povolené pásmo rozšírilo na +–15%. Bolo to Pyrrhovo víťazstvo Bundesbanky, ktorá nasledovala filozofiu stabilnejšej meny. Tento systém podľa autora zanechal dôležitý psychologický efekt, ilúziu čiastočnej stabilizácie kurzu, čo povzbudilo prevažnú časť európskych politických elít pokračovať v snahe o vytvorenie jednotnej meny.
Prvý pokus o vytvorenie spoločnej meny predstavoval Wernerov plán v roku 1970. Plán pozostával z troch etáp, v prvej sa mali koordinovať rozpočtové politiky a znížiť fluktuácia výmenných kurzov. Ďalej sa mali zafixovať výmenné kurzy a konvergovať ekonomiky. Prechody medzi týmito procesmi neboli rozpracované, a tiež nebola navrhovaná spoločná centrálna banka. Keď v roku 1974 Francúzsko opustilo neformálny systém pohybu meny v určitom pásme (tzv. had v tuneli), od tohto konceptu sa upustilo.
Plán vytvoriť spoločnú menu oživil Jacques Delors ako predseda Európskej komisie, predtým politik francúzskych socialistov. Jednotný európsky akt z roku 1986 predstavoval krok smerom k politickej únii a jednotnej mene. Bol zároveň prvou revíziou Rímskej zmluvy. V roku 1989 bola vydaná tzv. Delorsova správa, trojstupňový plán zavedenia eura. Na summite v Ríme v roku 1990 bol oficiálne prijatý tento plán, založený na cieľoch Jednotného európskeho aktu.
Počas prvej etapy sa odstránili kontrolné mechanizmy nad výmennými kurzami a bol vytvorený jednotný trh. Pred podpisom Maastrichtskej zmluvy, ktorá vyjadrila politickú vôľu v prospech spoločnej meny, prebiehali dôležité rokovania medzi francúzskou a nemeckou politickou elitou. Nemeckí ekonomickí poradcovia Helmuta Kohla vnímali jednotnú menu pre blízku budúcnosť ako neželaný výsledok. Pripravili plán, podľa ktorého predpokladali, že ho Francúzsko a ďalšie krajiny nebudú akceptovať. Vytvorenie monetárnej únie spájali s politickou úniou a monetárnu úniu s centrálnou bankou podľa vzoru Bundesbanky. Zatiaľ čo vytvorenie politickej únie v tomto čase nebolo reálne, nemecká strana si myslela, že vytvorenie spoločnej centrálnej banky podľa vzoru Bundesbanky nebude akceptovateľné pre Francúzsko a ostatné krajiny. Na veľké prekvapenie Francúzsko súhlasilo s nemeckým plánom.
Maastrichtská zmluva stanovila detaily zavedenia eura, kritériá pre vstup účastníkov menovej únie a termín zavedenia eura na rok 1999. Nemecká vláda navrhovala prísnejšie kritériá ohľadne deficitov a zavedenie automatických sankcií v prípade porušenia akéhokoľvek limitu na deficit. Ostatné vlády to však odmietli.
Pakt stability a rastu podpísaný v roku 1997 tak stratil väčšinu zo svojej disciplinárnej aktivity. S blížiacim sa termínom zavedenia spoločnej meny rástlo napätie v odborných kruhoch v Nemecku. V roku 1998 požadovalo 155 ekonomických profesorov odloženie menovej únie tvrdiac, že štruktúry európskych krajín sú príliš rozdielne. Neúspešne. Situácia sa významne zmenila po zjednotení Nemecka v roku 1990. Z viacerých vystúpení nemeckých politikov autor vyvodzuje, že euro je cenou za zjednotenie Nemecka. Za ďalšie dôvody v prospech prijatia jednotnej meny považuje nasledovné argumenty:
- vládnuca trieda v Nemecku pravdepodobne neľutovala, že sa zbavila veľmi konzervatívnej Bundesbanky, ktorá niekoľkokrát konala v rozpore so záujmami a požiadavkami politikov,
- nemeckí exportéri a viaceré záujmové skupiny tiež pre seba získali výhody (ekologická legislatíva, harmonizácia pracovných a technologických štandardov).
V ďalších kapitolách sa autor zamýšľa nad motiváciami niektorých vlád, ktoré prijali spoločnú menu. Podľa neho pre krajiny s vysokou infláciou bolo euro nástrojom na ukončenie zahanbujúcich porovnávaní a devalvácií a na obmedzenie monetárnej nadvlády Nemecka. Umožnilo tiež zvýšiť dovozy, znížiť úrokové sadzby a infláciu. Tento proces na jednej strane umožnil rast životnej úrovne, na druhej strane viedol k rastu obchodných deficitov a rastu súkromného a verejného dlhu. Mechanizmus jednotnej meny zabezpečil export časti inflácie do krajín s predtým nižšou infláciou a časť menovej stability bola importovaná smerom ku krajinám s predtým vyššou infláciou.
Tento proces vysvetľuje na základe mechanizmu fungovania ECB, kde prichádza k poznatku, že vznik eura priniesol so sebou jedinečný prerozdeľovací systém, keď krajiny, ktoré sú fiškálne zodpovednejšie, musia platiť za svoje dlhy vyššie úrokové sadzby za márnotratnosť iných. Po redistribučných procesoch založených na štrukturálnych a kohéznych fondoch a dotáciách do poľnohospodárstva je to ďalší redistribučný kanál tvoriaci transférovú úniu.
Spojenie takto nastavených motivácií so zle nastavenými kritériami hospodárenia verejných rozpočtov znásobené neochotou takto nastavené kritériá dodržiavať pôsobilo samodeštrukčne. Tento typ morálneho hazardu mal asymetrický účinok. Pretože vlády menších krajín v prípade vysokých deficitov prílišný inflačný tlak na eurozónu nevytvorili, mohli tam prevažovať očakávania, že ich ostatné krajiny zachránia a ostatné krajiny túto skutočnosť podceňovali. Preto podľa autora neprekvapuje, že dlhová kríza je intenzívnejšia v krajinách ako Grécko a Portugalsko.
Autor ďalej popisuje cestu ku kolapsu niektorých krajín potom, ako sa naplno začali prejavovať dôsledky krízy v USA. Ratingové agentúry sa po kolapse Lehman Brothers zrazu spamätali, začali proces postupného znižovania ratingov krajín s nadmernými deficitmi a Európska komisia začala procedúru vyšetrovať. Keď vyšli najavo reálne deficity gréckej vlády, trhy začali pochybovať o schopnosti Grécka splácať dlhy, začal postupný proces rastu rizikovej prirážky a pokles ratingov. V tejto situácii ECB v snahe zabrániť kolapsu Grécka postupne znižuje požiadavky na kvalitu kolaterálu na peňažnom trhu a prostredníctvom toho sa dostáva do pozície tzv. posledného veriteľa. Táto skutočnosť vyvoláva značné personálne pnutie vo vnútri ECB, ktoré mimochodom vyúsťuje do rezignácie zástancu konzervatívnej menovej politiky Axela Webera.
Súbežne s horeuvedenými procesmi dochádza k aktivitám európskych inštitúcií, ktoré sa snažia odvrátiť kolaps postihnutých krajín. Je to záchranný balíček Grécku a tzv. dočasný a trvalý euroval. Podľa autora eurozóna vytvorením eurovalu demonštrovala, že je transférovou úniou a že ECB začala byť súčasťou týchto zámerov. Ďalej stručne rozoberá špecifické rozdiely medzi Gréckom, Portugalskom a Írskom.
V poslednej kapitole si kladie otázku, či môžu vlády krízu skrotiť. Autor uvádza päť hlavných spôsobov:
- nadmieru zadĺžené krajiny môžu znížiť verejné výdavky,
- môžu zvýšiť konkurencieschopnosť, aby zvýšili daňové príjmy,
- zvýšiť dane,
- dereguláciou vyvolať rast HDP,
- obdržať pomoc zvonku.
Každé z týchto opatrení má však svoje „ale“. Zníženie výdavkov na jednej strane nemusí byť dostatočné, na druhej môže vyvolať sociálne nepokoje. Na zvýšenie konkurencieschopnosti zväčša chýba odvaha k výraznému zníženiu miezd a aj keby sa zrealizovala, ešte to nemusí postačovať. Zvýšenie daní má zväčša kontraproduktívny účinok. Deregulácia vyzerá ako najsľubnejšia cesta, jej nevýhodou je, že si vyžaduje čas. Pomoc zvonku, tak ako môže vytvoriť predpoklady pre stabilizáciu, nemusí zastaviť šírenie krízy do iných oblastí.
V závere si kladie otázku, čo prinesie budúcnosť pre systém, ktorého motivácie ho predurčujú k sebazničeniu. Ako prvú z troch možností pripúšťa rozpad menového systému. Aj keď si túto možnosť vie autor predstaviť, neverí, že sa preto nájde politická podpora. Ako druhú možnosť uvádza reformu paktu stability a jeho uplatňovanie. Neverí ale, že existuje dostatočná politická vôľa politickej triedy nastoliť tvrdé limity. Ako poslednú možnosť uvádza, že motivácie k vyšším deficitom sa presunú k motivácii rastu transférovej únie. Ukončuje to hádankovým spôsobom. Nech každý háda sám, ako to skončí.
V čom vidíme prínos tejto publikácie a kde vidíme jej slabé miesta? Nepochybne ide o zaujímavé čítanie, v ktorom sa prelínajú známe i menej známe skutočnosti, prísne sa tu sleduje teoretický koncept rakúskej školy v oblasti peňažnej politiky, na základe ktorého autor skúma príčiny súčasnej krízy spoločnej meny. Nepochybne zaujímavo vysvetľuje ďalšiu rovinu redistribučných procesov (a mechanizmus ich fungovania) vyvolaných zavedením spoločnej meny, ako aj motiváciu politických tried vytvárať deficity a mať vplyv na tvorbu peňazí. Zaujímavo tiež vysvetľuje rozdiely medzi ECB a americkým Fed-om.
V knihe sa striedajú popisné pasáže s nižšou hĺbkou analytického záberu s časťami, v ktorých autor využíva dôkladnejšie teoretické a empirické poznatky. Viditeľné je to najmä v častiach, v ktorých popisuje rozdiely medzi liberálnou a socialistickou víziou a v častiach o historických súvislostiach vývoja spoločného trhu a spoločnej meny. Autor prisudzuje týmto politickým konceptom omnoho väčšie rozdiely, než bola skutočnosť. Reálnejšie opisuje, ako sa postupne stále viac presadzovali prvky socialistickej vízie.
Vytvorenie jednotného trhu je predsa tiež politický proces, ináč to v spoločnosti suverénnych štátov nie je možné. Tiež skutočnosť, či vytvorenie spoločného trhu medzi suverénnymi štátmi s rozdielnou výkonnosťou, štruktúrou ekonomiky a kultúrnymi rozdielmi je možné bez redistribučných procesov, je viac ako otázna. Legitímna je tiež otázka, či k vytvoreniu spoločného trhu nedošlo predčasne. Či legislatívna harmonizácia napomáha, alebo skôr deformuje trhové prostredie v rámci EÚ, či nie je väčšou tragédiou intervenčný model zasahovania vlád do trhových procesov, kde si obidva politické tábory tak na úrovni európskeho, ako aj národných centier, môžu podať ruky.
Kritika zavedenia spoločnej meny ako čisto politického konceptu je tiež diskutabilná, pretože existovala aj silná podpora časti ekonomických elít. Kritika nedostatočných pravidiel, tak pri vstupe do menovej únie, ako aj v procese jej fungovania, je síce nespochybniteľná, v prípade, že by boli tieto pravidlá prísne a dodržiavané, pravdepodobne by dochádzalo k inému druhu konfliktov, ale prejavy krízy by neboli až tak vyostrené. V tomto prípade by zavedenie spoločnej meny v systéme centrálne riadeného frakčného bankovníctva nebolo problematické? Alebo je to len otázka realizácie prísne konzervatívnej politiky?
Autor zastáva názor, že zavedenie jednotnej meny v princípe je možné aj v systéme jednotného trhu, ktorý tvoria národné štáty. Uvádza príklad z doby, keď existoval len zlatý štandard a tvrdí, že to neohrozovalo medzinárodný obchod. Zabudol však dodať, že sa to dialo v systéme colnej ochrany štátov, a nie voľného trhu medzi nimi.
V útvare, akým je Európska únia, podľa nášho názoru jednotná mena v podobe prísne konzervatívnej menovej politiky je politicky priechodná len za existencie transférov, ktoré umožnia postupnú protrhovo orientovanú konvergenciu národných ekonomík, a nie rôzne druhy transférových fondov, ktorých efektivita je viac než otázna.
Za skutočnú tragédiu pre Európsku úniu treba považovať skutočnosť, ak by sa pokračovalo v budúcnosti v politike vytvárania hospodárskych pravidiel narušujúcich trh v kombinácii s nezodpovednou menovou politikou a neefektívnymi transférmi.
Kniha Philippa Bagusa nás núti sa nad týmito problémami zamýšlať, takže predstavuje významný prínos do diskusie o budúcnosti Európskej únie a eurozóny.