Viliam Vaškovič: Opakovanie - matka múdrosti
18. 03. 2012, Viliam Vaškovič
Finančná kríza, ktorá vznikla v USA a preniesla sa s rôznou intenzitou do všetkých kútov sveta, vyvolala neobyčajný pohyb vo vedomí rôznych spoločenských vrstiev, vystavila politické, podnikateľské a intelektuálne elity, ako aj bežných občanov novým situáciám, hľadaniu príčin vzniknutého stavu a spôsobov, ako tento stav riešiť.
Občanov, ako aj rôzne elity i pseudoelity zrazu začali trápiť otázky, ktoré hlavné myšlienkové prúdy v „dobrých” časoch nielenže netrápili, ale tiež zdatne viaceré spoločensky deštruktívne procesy formovali, podporovali alebo si ich nevšímali.
Známe príslovie, že po vojne je každý generálom, platí teraz pre veľkú časť diskusie, nakoniec papier toho znesie vždy veľa. Preto treba na súčasnú diskusiu nazerať so značnou dávkou opatrnosti a podrobovať ju aj testu historických skúseností. A to tak jednotlivé teoretické koncepty, ako aj hospodársko-politickú prax.
Hospodársko-politické rozhodnutia vznikajú ako výsledok stretu rôznych záujmov a v legislatívnom prostredí, ktoré si prostredníctvom volených zástupcov sami vytvárame, pričom politické strany a ich ideológie majú na tieto rozhodnutia významný vplyv.
História hospodárskej praxe svedčí o tom, že v nich rôzne teoretické koncepty boli účelovo a selektívne uplatňované alebo demagogicky zneužívané. Napríklad teoretický koncept „rakúskej školy“ bol v hospodársko-politických rozhodnutiach akceptovaný len čiastočne a časti Keynesovej ekonomickej teórie boli buď ideologicky a demagogicky deformované alebo ignorované.
V súčasnosti v slovenskej spoločnosti dominujú problémy vzťahu medzi záujmovými skupinami a politickou elitou súvisiace s korupciou a dlhové problémy. Preto bude zaujímavé pozrieť sa na to, ako sa na tieto problémy pozerali slávni ekonomickí myslitelia v minulosti.
Ludwig von Mises vo svojom diele „Human action: A Treatise on Economics”, vydanom pred šesťdesiatimi rokmi, venuje vzťahom medzi záujmovými skupinami a politickými stranami značnú pozornosť. V rámci charakteristiky záujmových skupín uvádza: „Charakteristickým spoločenským javom našich dní je záujmová skupina, spojenectvo ľudí túžiacich po zlepšení svojho materiálneho blahobytu využitím všetkých prostriedkov – zákonných i nezákonných, miernych i násilných. Záujmovú skupinu nezaujíma nič okrem rastu reálnych príjmov ich členov. Žiadna iná stránka života týchto ľudí nezaujíma. Nestarajú sa o to, či uskutočnenie ich programov poškodí, či nepoškodí iných ľudí, ich vlastný národ alebo krajiny a celé ľudstvo. Každá záujmová skupina sa však horlivo snaží ospravedlniť svoje požiadavky ako prínosné pre všeobecné verejné blaho a stigmatizovať svojich kritikov ako najhorších darebákov, idiotov a zradcov. Pri presadzovaní svojich plánov skupina okázalo predvádza pseudonáboženský zápal”.
Pokiaľ ide o charakteristiku politických strán, uvádza: „Všetky bez výnimky sľubujú svojim stúpencom vyšší reálny príjem. V tomto ohľade nie je rozdiel medzi nacionalistami a internacionalistami a medzi stúpencami trhového hospodárstva a zástancami socializmu a intervencionizmu. Každá strana považuje za zákerné spiknutie ohrozujúce jej renomé a existenciu, ak sa niekto odváži spochybniť schopnosť ich projektov zaistiť, aby členovia skupiny boli bohatší. Každá strana hľadí so smrteľnou nenávisťou na ekonómov, ktorí sa púšťajú do takej kritiky”.
Už niekoľko desaťročí „rakúska škola” teda upozorňuje na nebezpečenstvo ambícií politických elít rôznymi formami zasahovať do trhových vzťahov, selektívne poskytovať výhody vybraným záujmovým skupinám, ako aj nebezpečné snahy o politickú kontrolu nad peňažnou politikou. Podľa nich práve enormný nárast rôznych foriem intervencionizmu je hlavnou príčinou korupcie a neefektívneho používania vzácnych zdrojov. Pritom tento proces v stále intenzívnejšej podobe pokračuje až dodnes.
Ak k tomu pridáme v oblasti dlhov totálnu deformáciu Keynesovych myšlienok, z ktorej nevyplýva, že vlády majú v časoch konjunktúry vytvárať deficity, ale naopak prebytky, dostávame jasný obraz o tom, ako sa všetky politické prúdy spreneverili základným princípom ekonomickej teórie a vydali sa cestou korporativizmu a etatizmu.
Výstižne tento problém formuluje nositeľ Nobelovej ceny Edmund Phelps: „Tento presun moci z majiteľov a inovátorov na štátnych úradníkov je protikladom kapitalizmu. No obhajcovia tohto systému a tí, čo z neho majú prospech, si trúfajú zvaliť vinu za všetky tieto chyby na „bezohľadný kapitalizmus“ a „nedostatočnú reguláciu“, čo si podľa nich vyžaduje väčší dohľad a reguláciu, čo v skutočnosti znamená väčší korporativizmus a štátny protekcionizmus. Legitímnosť korporativizmu sa rozpadáva spolu so zhoršujúcim sa fiškálnym zdravím vlád, ktoré sa naň spoliehali. Keby politici nedokázali zrušiť korporativizmus, pochoval by sa sám v dlhoch, a kapitalistický systém by mohol vstať z mŕtvych – teda z trosiek zdiskreditovaného korporativizmu”.
Ďalší predstaviteľ „rakúskej školy”, nositeľ Nobelovej ceny Friedrich August von Hayek vo svojich prácach upozorňuje na nebezpečenstvo zaťahovania zastupiteľského zhromaždenia do neustáleho rozširovania právomoci štátu, na problém zneužívania liberálno – demokratického systému demokraticky volenou väčšinou, ak neexistuje vôľa dostatočne ústavou obmedziť a kontrolovať štátnu moc. Podľa neho ak nie je táto moc dostatočne obmedzená v ústave, potom takáto ústava sa môže ukázať, ako nedostatočný nástroj na jej kontrolu a môže viesť k rozkladu liberálno-demokratiského ideálu.
Myslím si, že v záplave pseudosociálnych, marketingových a demagogických úvah, ako aj karikatúrnych politických programov je občas potrebné zamyslieť sa nad myšlienkami velikánov ekonomickej teórie a nad stavom spoločnosti s chladnou hlavou, vyzbrojenou viac argumentmi vyplývajúcimi z historických skúseností v oblasti teórie i praxe.