Laureát Nobelovej ceny za ekonomické vedy 2006 Edmund S. Phelps (za analýzu medzičasových kompromisov v makroekonomickej politike)
20. 06. 2006, preklad z www.nobelprize.org: Marek Kálovec
Plná zamestnanosť, stabilná cenová hladina a rýchly rast sú ústrednými cieľmi hospodárskej politiky. Avšak politika často čelí problému konfliktu cieľov. Akým spôsobom by mala byť inflácia a nezamestnanosť v rovnováhe, ak medzi nimi existuje inverzný vzťah? Aký kompromis by sa mal dosiahnuť medzi spotrebou súčasnej a budúcej generácie? Edmund S. Phelps rozvinul chápanie oboch typov problémov. Poukázal na to, že nielen otázka úspor a tvorby kapitálu, ale aj rovnováha medzi infláciou a nezamestnanosťou sú otázky, ktorými je potrebné sa zaoberať pri rozdeľovaní bohatstva v čase. Phelpsova analýza mala významný dopad na ekonomickú teóriu, rovnako ako na makroekonomickú politiku.
Inflácia a nezamestnanosť
Podľa prevládajúceho názoru v 60. rokoch 20. storočia medzi infláciou a nezamestnanosťou existoval negatívny vzťah vyjadrený tzv. Phillipsovou krivkou. Tento vzťah bol potvrdený údajmi z viacerých krajín. Výsledkom toho bolo, že v procese formovania cieľov ekonomickej politiky bolo možné sa rozhodnúť medzi nízkou infláciou alebo nízkou mierou nezamestnanosti. Expanzívnou fiškálnou a monetárnou politikou zameranou na dopytovú stránku ekonomiky sa vytvorili možnosti pre zníženie miery nezamestnanosti. Podľa Phillipsovej krivky však tento cieľ predpokladal zvýšenie cenovej hladiny v určitom čase.
V prístupe Phillipsovej krivky však bolo niekoľko problémov. Bola výlučne štatistickým vzťahom, v ktorom neexistovalo žiadne prepojenie na mikroekonomické teórie správania sa firiem a domácností. Rovnako neexistovala teória o minimálnej možnej miere nezamestnanosti. Bolo všeobecne akceptovaným faktom, že nezamestnanosť nie je možné znížiť na nulovú úroveň, ale rovnako neexistovalo poznanie úrovne nezamestnanosti, ktorá by bola kompatibilná s rovnováhou na trhu práce.
Koncom 60. rokov sa Edmund Phelps začal zaoberať vzťahom inflácie a nezamestnanosti. Zistil, že inflácia nezávisí výlučne na nezamestnanosti, ale tiež na očakávaniach firiem a zamestnancov v súvislosti s nárastom cien a miezd. Formuloval prvý model, ktorý sa stal neskôr známy ako Phillipsova krivka rozšírená o očakávania. Model predpokladá, že za danej úrovne nezamestnanosti jednopercentný nárast v očakávaniach inflácie vedie k nárastu miery skutočnej inflácie o jedno percento. Pri určovaní cien a vyjednávaní o mzdách firmy a zamestnanci formujú svoje rozhodnutia na základe vývoja cien a miezd vo všeobecnosti. Táto hypotéza mala ohromný vplyv na následný empirický výskum (s podmienkou, že očakávaná miera inflácie môže mať menší vplyv na jej reálnu mieru pri nízkom náraste cenovej hladiny).
Phelpsova analýza bola v kontraste s predošlými pohľadmi na schopnosť expanzívnou fiškálnou a monetárnou politikou ovplyvňovať mieru zamestnanosti. Namiesto toho z jeho záverov vychádza, že v dlhom období neexistuje kompromis medzi infláciou a nezamestnanosťou, keďže inflačné očakávania sa prispôsobia skutočnej miere inflácie. V dlhom období je ekonomika limitovaná dosiahnuť rovnováhu v miere nezamestnanosti, pri ktorej sú skutočná a očakávaná inflácia totožné. Rovnováha v nezamestnanosti je determinovaná len fungujúcim trhom práce. Snahy o sústavné znižovanie jej miery pod rovnovážnu úroveň povedie k rastúcej inflácii. Stabilizačná politika má však stále dôležitú úlohu pri ovplyvňovaní krátkodobých fluktuácií nezamestnanosti okolo jej rovnovážnej úrovne.
Phelpsov príspevok zdôraznil dôležitosť analýzy toho, ako sú budúce očakávania dosahovania cieľov stabilizačnej politiky ovplyvnené súčasnou politikou: vysoká inflácia v súčasnosti znamená vyššiu očakávanú mieru inflácie v budúcnosti a horšiu východiskovú úroveň pre prijímané opatrenia. Politika udržiavania nízkej inflácie môže byť preto chápaná ako investícia do nízkych inflačných očakávaní, umožňujúc v budúcnosti kombináciu inflácie a nezamestnanosti, aká by nemusela byť za iných podmienok dosiahnuteľná.
Phelps tiež rozvinul prvý model determinantov rovnováhy nezamestnanosti. V modeli firmy nastavujú úroveň miezd s cieľom ovplyvniť počet zamestnancov. Čím viac má firma záujem expandovať v oblasti pracovnej sily a čím je nižšia miera nezamestnanosti na trhu práce, tým vyššie mzdy firma ponúkne. Phelps ukázal, že existuje jedinečné equilibrium miery nezamestnanosti, pri ktorom priemerná firma zvýši mzdy o rovnakú mieru, o akú sa očakáva nárast v priemere za celú ekonomiku. Inovatívnym aspektom Phelpsovho prístupu bolo, že jeho práca začína s jasnými predpokladmi o správaní sa individuálnych agentov na trhu práce. Phelpsov príspevok bol tiež inovatívny v tom, že sa snažil integrovať hypotézu efektívnych miezd do makroekonomickej teórie. Táto hypotéza tvrdí, že môže byť v najlepšom záujme firmy nastaviť vyššiu úroveň miezd s cieľom zvýšiť morálku zamestnancov, zredukovať ich fluktuáciu a prilákať lepšie kvalifikovaných pracovníkov. Tieto mechanizmy môžu dopomôcť priblížiť mieru nezamestnanosti k rovnovážnej úrovni.
Phelps nebol jediným kritikom Phillipsovej krivky koncom 60. rokov. Milton Friedman (laureát 1976) tiež zdôrazňoval význam inflačných očakávaní. Na rozdiel od Friedmana Phelps tvrdil, že príčinnosť vedie od nezamestnanosti k (neočakávanej) inflácii. Odvodil Phillipsovu krivku rozšírenú o očakávania z modelu správania sa firiem pri určovaní úrovne miezd na trhu práce, pri ktorom je obsadzovanie pracovného miesta vhodným pracovníkom časovo náročným procesom.
Phelpsova práca zásadne zmenila náš pohľad na to, ako funguje makroekonomika. Teoretická štruktúra, ktorú vyvinul koncom 60. rokov, čoskoro potvrdila príčiny nárastu inflácie aj nezamestnanosti, ktorá bola prítomná počas 70. rokov. Phelps tiež objasnil limity makroekonomickej politiky. Výsledkom toho je, že politika má dnes inú podobu, ako ju mala v minulosti. Jedným z príkladov je, že centrálne banky v súčasnosti zakladajú svoje rozhodnutia o úrokových sadzbách na hodnotení rovnovážnej miery nezamestnanosti a kompromise medzi vplyvmi politiky v rôznych časových obdobiach.
Tvorba kapitálu
Vnímanie politiky nízkej inflácie ako investície do nižších očakávaní inflácie v budúcnosti bolo prirodzeným chápaním, ktoré predstavil Phelps na rozdiel od skorších prác v oblasti tvorby kapitálu. V nich sa zaujímal o to, aká miera tvorby kapitálu (tvorby fyzického, ako aj ľudského kapitálu) je pre ekonomiku žiaduca. Aká časť národného dôchodku by mala byť spotrebovaná v súčasnosti a koľko by malo byť investované s cieľom zvýšiť zásobu kapitálu, aby podporila budúcu výrobu a spotrebu? Táto otázka je kľúčová pre distribúciu spotreby a bohatstva medzi generáciami. Phelps v tejto oblasti rovnako otvoril dvere pre neskorší výskum a mal zásadný vplyv na diskusie o hospodárskej politike.
V jednom z prvých publikovaných článkov z roku 1961 Phelps odvodil tzv. zlaté pravidlo tvorby kapitálu. Berúc do úvahy medzigeneračné vzťahy načrtol, že cieľom by malo byť dospieť k maximálnej spotrebe na obyvateľa, ktorá je dlhodobo udržateľná. Termín zlaté pravidlo vytvára odkaz pre vzájomnú etiku: „Robte iným tak, akoby ste chceli, aby oni robili vám“. Interpretácia vychádza z toho, že úroveň spotreby by mala byť rovnaká pre všetky generácie. Podľa tohto pravidla žiaduci pomer úspor spĺňa jednoduchú podmienku: mal by vyrovnávať pomer kapitálových príjmov a národného dôchodku. Alternatívnym vysvetlením je, že miera úspor by mala byť dostatočne vysoká na to, aby udržala zásoby kapitálu, ktoré prinášajú výnosy (reálna úroková miera), a ktoré sa rovnajú rastu ekonomiky. Podobné tvrdenia boli známe aj pred Phelpsom, okrem iných ich formuloval Maurice Allais (laureát 1988). Ale bola to práve Phelpsova analýza, ktorá mala najväčší vplyv na následný výskum v tejto oblasti.
Phelpsova pôvodná analýza bola obmedzená na porovnanie dlhodobých časových udalostí predpokladajúc, že ekonomika tu bola „od začiatku“. Ale proces zmeny pomeru úspor z jednej úrovne na druhú môže vytvárať prerozdeľovacie konflikty. Ak je žiadaný nárast v miere úspor s cieľom dodržať zlaté pravidlo, bohatstvo budúcich generácií vzrastie, no na úkor tej súčasnej. Dôvodom je, že súčasná generácia musí znížiť spotrebu, aby usporila viac, zatiaľ čo budúce generácie budú benefitovať z väčšej kapitálovej zásoby, ktorá im umožní zvýšiť rovnako spotrebu aj úspory. Phelps však neskôr demonštroval, že môžu existovať situácie dynamickej neefektívnosti, kde zásoba kapitálu má tak veľkú úroveň, že je možné zvýšiť bohatstvo všetkých generácií znížením miery úspor. Vysvetlenie je jednoduché: znižovaním miery úspor je spotreba zvýšená okamžite. Ak je pôvodná miera úspor nad úrovňou zlatého pravidla, zníženie miery má rovnako vplyv na dlhodobé zisky v spotrebe. Napriek nízkej zásobe kapitálu a od toho odvodenej menšej produkcie nižšia miera úspor ponúka priestor pre vyššiu spotrebu.
Rodičia majú tendenciu starať sa o budúcnosť svojich potomkov. V príspevku z roku 1968 Phelps (spolu s Robertom Pollakom) ukázal, že úspory môžu byť príliš nízke, ak má súčasná generácia odlišné vnímanie vlastnej spotreby vo vzťahu k budúcej generácii (deťom) ako mala vo vzťahu ku spotrebe detí vo vzťahu k ich vnúčatám. Tieto tzv. časovo-nekonzistentné preferencie môžu byť vysvetlené ako „moji rodičia si myslia, že by som mal sporiť viac pre svoje deti, ako si myslím ja sám“. Za týchto okolností verejné opatrenia s úmyslom zvýšiť mieru úspor pre všetky generácie (prostredníctvom penzijného systému) môžu viesť k vyššiemu bohatstvu všetkých generácií. Časovo-nekonzistentné preferencie analyzované Phelpsom a Pollakom pritiahli veľké množstvo pozornosti v oblasti behaviorálnej ekonómie, kde sa psychologické pohľady stali súčasťou ekonomickej analýzy.
Phelps okrem iného analyzoval úlohu investícií vo vzdelávaní (ľudský kapitál), výskume a vývoji v procese rastu a ukázal, že zlaté pravidlo môže mať všeobecný charakter. S cieľom dosiahnuť maximálnu dlhodobú spotrebu, investície do výskumu a vývoja (ktoré zvyšujú úroveň technológií) by mali byť prispôsobené na úroveň, pri ktorej sú ich výnosy v rovnováhe s rastom ekonomiky. V spolupráci s Richardom Nelsonom z roku 1966 Phelps zdôraznil, ako lepšie vzdelaná pracovná sila podporuje rozšírenie nových technológií, a tak umožňuje chudobným krajinám dobiehať tie bohatšie. To by vysvetľovalo, prečo nedávny empirický výskum zistil, že rast HDP je závislý na existujúcej zásobe ľudského kapitálu, a nielen na jeho raste. Nelsonova-Phelpsova analýza tiež ponúkla možné vysvetlenie, prečo sú výnosy zo vzdelávania často vysoké v obdobiach rapídnych technologických zmien: v období týchto zmien je kvalitne vzdelaná pracovná sila najdôležitejším faktorom zvýšenej produktivity. Tieto argumenty sa dávajú do popredia s cieľom vysvetliť, prečo mzdy vysoko vzdelaných zamestnancov vzrástli tak signifikantne v Spojených štátoch (a mnohých ďalších krajinách) v posledných dekádach, kedy revolúcia v oblasti IT priemyslu významným spôsobom rozšírila nové technológie do mnohých oblastí ľudskej spoločnosti.