Workshop Ekonomické problémy Európskej únie v kontexte exekutívneho federalizmu: Je ekonomická budúcnosť Európy vo väčšej integrácii alebo vzájomnej súťaži jej členov?
22. 07. 2012, doc. Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSc.
Dňa 26. júna 2012 Nadácia Liberálna spoločnosť v Bratislave usporiadala workshop „Ekonomické problémy Európskej únie v kontexte exekutívneho federalizmu“ za účasti ekonomických odborníkov a analytikov z akademickej, univerzitnej i súkromnej sféry. Na stretnutí sa diskutovali tri okruhy otázok.
Prvý okruh: Súčasný stav a perspektívy politickej integrácie Európy
- Je dobré mať silný politický zväzok na spôsob „Spojených štátov európskych“?
- V súčasnosti sa Európa integruje na základe tzv. „exekutívnej demokracie“, a nie priamo vyjadrenej vôle občanov EÚ. Je tento stav legálny a udržateľný?
- Je nutná politická integrácia Európy? Existujú alternatívy voči súčasnému stavu?
- Nie je lepšie vrátiť sa do roku 1999 a nechať EÚ len v podobe zóny voľného obchodu?
Diskutujúci našli zhodu v tom, že Európa integráciu potrebuje. Rozdielne názory boli na otázky, akú podobu a tempo má táto integrácia mať.
V podstate nikto neobhajuje myšlienku dezintegrácie Európy. Takýto vývoj by sa premietol do veľmi závažných ekonomických a politických dôsledkov v podobe hlbokej krízy, vysokej nezamestnanosti a politického napätia. Európa by sa vrátila o desaťročia späť. Problémom je však súčasné tempo a podoba integračných procesov. Je všeobecná zhoda, že ekonomické a politické procesy v Európe nebežia paralelne. Čo sa týka finančných tokov, ich globalizácia výrazne predbehla vývoj regulačného rámca a tempo politickej integrácie. Je to vidieť napríklad v tom, že Európa má síce harmonizovanú legislatívu v oblasti finančného trhu, no nemá napríklad spoločný bankový dohľad.
Na druhej strane zavedenie menovej únie bolo politickým krokom, ktorý výrazne predbehol ekonomickú realitu, najmä v prípade menej vyspelých ekonomík na juhu a východe Únie. Euro ako spoločná mena nie je prvotnou príčinou ekonomických problémov týchto štátov, pomohlo však týmto problémom rýchlo narásť do veľkosti, ktorá by predtým nebola možná (viď zadĺženie Grécka).
Politická integrácia Európy sa deje viac na základe rokovania exekutív národných štátov, než na základe hlasovania v Európskom parlamente a v parlamentoch členských krajín EÚ. Z právnej stránky nie je celkom jasné, či je tento spôsob výkonu demokracie plne v súlade s Lisabonskou zmluvou.
Nedostatok centrálnej autority sa Európa snaží suplovať schôdzkami vrcholových exekutív národných štátov. Tieto exekutívy však sledujú hlavne svoje národné záujmy, pretože sa zodpovedajú národným elektorátom a parlamentom. Nahradenie spoločnej exekutívy zmluvami (napríklad o fiškálnom pakte) na záchranu eurozóny nepostačuje, pretože (a) prijatie takýchto zmlúv trvá veľmi dlho a (b) neexistuje jasný mechanizmus ich vynucovania.
Diskutujúci našli zhodu pri identifikácii problémov fungovania eurozóny, nie však pri identifikácii praktických riešení. Je veľmi ťažké nájsť realistickú predstavu o tom, ako by eurozóna mala fungovať pri súčasnom rozložení politických a ekonomických právomocí medzi národné štáty a spoločenstvo.
Druhý okruh: Ekonomické aspekty integrácie Európy
- Je legitímne vytvorenie „dlhopisovej únie“, resp. „bankovej únie“, kde si štáty Eurozóny budú požičiavať, resp. ručiť za svoje banky spoločne?
- Viedol by takýto vývoj k väčšej nezodpovednosti zadlžených štátov?
- Záchrana zadlžených krajín sa deje na základe nákupov ich dlhopisov Európskou centrálnou bankou, resp. Eurovalom. De facto sa takto rozvíja koncept transferovej únie. Je tento postup správny?
- Je politická integrácia Európy nutným predpokladom na hlbšiu ekonomickú integráciu?
- Čo Európa získa hlbšou integráciou? Lepšiu pozíciu voči USA, Číne, Indii a pod.?
Diskusia sa sústredila na podobnosti a rozdiely EÚ a USA. Zadĺžení členovia eurozóny platia v súčasnosti vysoké úroky zo štátnych dlhopisov. Prečo sa ako kriticky ohrozená ukazuje Európa, a nie USA? Ak si napríklad porovnáme dlhy Španielska s dlhmi USA, vidíme, že Španielsko je zadĺžené omnoho menej (69% HDP verzus 100% HDP v roku 2011). A predsa Španielsku úroky rastú a paradoxne sa posledným bezpečným prístavom investorov stávajú zadĺžené USA so zásobou inflačných dolárov. Objektívne ukazovatele stavu európskej ekonomiky nie sú také zlé, aby dávali dôvod na vznik katastrofických scenárov. Ale okrem čisto ekonomických faktov sa na správaní trhov čoraz silnejšie prejavujú psychologické faktory. Rastúca neistota, strach z budúcnosti i návaly paniky. Nesporne k tomu prispieva nedokončená politická integrácia v Európe. Keby boli USA len voľným združením štátov, Kalifornia či New York by mali väčšie problémy s financovaním, ako dnes. Európe však chýba akcieschopný exekutívny orgán typu vlády a prezidenta. Miesto toho funguje len ako spoločenstvo štátov.
Diskutujúci poukázali na veľké rozdiely v ekonomickej vyspelosti a konkurencieschopnosti členských krajín EÚ (napr. Belgicko vs. Rumunsko), ktoré sú v rozpore s predpokladmi teórií o optimálnej menovej oblasti. Niektorým krajinám by pravdepodobne znovuzavedenie národných mien mohlo pomôcť obnoviť konkurencieschopnosť, najmä v oblasti exportu. Niektorí účastníci seminára však poukázali na fakt, že štátny bankrot a opustenie fixného kurzu nepomohlo Argentíne obnoviť konkurencieschopnosť, ani sa vrátiť na finančné trhy.
Veľa sa diskutovalo o tom, či by Európska únia mala pokračovať v budovaní tzv. transferovej únie. Silná politická únia nie je zárukou riešenia problémov, ale umožňuje ich akceptovať a legitimizovať. Klasické ekonomické teórie tvrdili, že pôsobenie trhových mechanizmov, najmä voľný obchod a toky kapitálu, umožňujú efektívnu alokáciu zdrojov a postupné vyrovnávanie rozdielov medzi vyspelými a zaostalými štátmi a regiónmi. Dnes vieme, že skutočnosť je omnoho pestrejšia. Rozdiely vo výkonnosti ekonomík môžu aj pri voľnom pohybe kapitálu pretrvávať desaťročia. Aj v rámci federalizovaných krajín, ako je USA, alebo v centralistických štátoch ako Japonsko, existujú veľké rozdiely v regionálnych príjmoch. V rámci USA funguje masívne regionálne prerozdeľovanie. V rokoch 1990-2009 napríklad Nové Mexiko dostalo od federálnej vlády transfery o 261% svojho HDP vyššie, ako bol výber federálnych daní na jeho území (Mississippi 254% HDP, Západná Virgínia 244% HDP). Na druhej strane štát Delaware odviedol na federálnych daniach o 206% svojho HDP viac, ako dostal na federálnych transferoch (Minnesota 199% HDP, New Jersey 150% HDP, zdroj: The Economist, 1. august 2011). Aj v rámci Slovenska existujú obrovské regionálne disparity. Fungovanie štátov je možné len vďaka medziregionálnym transferom. Ak sa niekedy podarí vytvoriť v Európe funkčnú federáciu typu USA, bude nevyhnutne spojená s transfermi bohatstva na zaostávajúci juh a východ únie.
Rozsah medziregionálnych transferov je v EÚ zatiaľ podstatne nižší ako v USA. Prvými lastovičkami takýchto transferov sú štrukturálne fondy, pôžičky Grécku či potenciálne dotovanie španielskych bánk.
Ročný rozpočet EÚ (vrátane štrukturálnych fondov, kohéznej politiky a pod.) je asi 120 miliárd eur, t.j. 1% HDP v EU27. Úloha prerozdeľovania je väčšia pre menej rozvinuté štáty EÚ. Diskutovala sa otázka, či by sa mala úloha prerozdeľovania medzi krajinami a/alebo regiónmi v Európe zvýšiť na úroveň USA, alebo je takýto posun kontraproduktívny? V tomto smere sa diskutujúci zhodli na názore, že ochota akceptovať rozsiahle medziregionálne transfery v EÚ je daná stupňom pociťovanej európskej identity. USA alebo Slovensko sú ochotné podporovať svoje zaostávajúce regióny, pretože ich vnímajú ako súčasť národného štátu. Povedomie európskej identity v členských štátoch EÚ nie je na takomto stupni, aby rozsiahle transfery boli považované za normálne.
Tretí okruh: Konkurencieschopnosť a harmonizácia ekonomických politík
- Fiškálna únia sa nezaobíde bez postupnej harmonizácie daní. Tie by mali slúžiť okrem iného na vyrovnávanie rozdielov v životnej úrovni a rozdielov v kvalite infraštruktúry v Európe. Je to však potrebné?
- Ak áno, ktoré dane by sa mali harmonizovať a ako ďaleko by táto harmonizácia mala ísť?
- Potrebuje vôbec Európa ekonomickú integráciu? Nie je lepšie zachovať súťaž národov, napr. v podobe daní, podnikateľského prostredia a pod.?
Ukazuje sa, že Európa začína zaostávať v konkurenčnej schopnosti nielen za USA, ale aj za Čínou a Indiou. Všetci diskutujúci súhlasili s názorom, že konkurencieschopnosť sa dá zvýšiť len štrukturálnymi reformami. Zhoda nastala na tom, že sú potrebné reformy na trhu práce a podnikania. Veľké názorové rozdiely sa však vyskytli v otázke, či by v rámci EÚ malo dôjsť k vyššej harmonizácii ekonomických politík, najmä v oblasti daní. Niektorí diskutujúci zastávali názor, že nastavenie daňového systému je vecou národných štátov a prispieva k ich vyššej či nižšej konkurenčnej schopnosti. Iní diskutujúci však poukázali na fakt, že harmonizácia daní nie je totožná so zavedením rovnakých daňových pásiem a systémov. Aj v USA napríklad popri sebe existujú daňové systémy členských štátov a federálny daňový systém. Existencia paralelných systémov umožňuje jednotlivým štátom americkej únie budovať vlastné modely konkurenčnej schopnosti. V EÚ by sme mohli diskutovať nielen o minimálnej či spoločnej výške daní z príjmov, ale aj o harmonizácii daňových základov, DPH, environmentálnych daní a pod. Nájsť zhodu v tejto otázke je však veľmi ťažké. Moc nad daňovým systémom je podstatným komponentom politickej moci v národnom štáte. Vládnuce elity sa tejto moci vzdávajú len veľmi nerady.