Laureáti Nobelovej ceny za ekonomické vedy 2005 Robert Aumann a Thomas Schelling (za prínos k porozumeniu konfliktov a spolupráce prostredníctvom analýzy teórie hier)
31. 12. 2005, preklad z www.nobelprize.org: Gabriela Dováľová
Teória hier sa využíva pri analýze strategických interakcií medzi rôznymi agentmi. Ich práca posunula spoločenské vedy ďaleko za hranice ekonómie. Aumannov a Schellingov výskum naďalej ovplyvňuje diskusie o sformovaní sociálnych inštitúcií.
Konflikt a spolupráca optikou teórie hier
Pri interakcii ľudí môže jednotlivec len ťažko sám určiť, čo sa bude diať; každý môže do určitej miery ovplyvniť výsledok. Napríklad ak si niekto môže pri dvojstrannom vzťahu vybrať medzi dvomi alternatívnymi spôsobmi diania a ďalšia strana má tri možnosti, potom možných výsledkov je 2 x 3 = 6. Obe strany hodnotia obyčajne tieto výstupy rôzne a konajú na základe tej alternatívy, o ktorej si myslia, že si ju vyberie ďalšia strana. Mnoho interakcií zahŕňa niekoľko krokov v čase a nie je pre ne netypické, že sú spojené s informačnou asymetriou, t. j. niektoré strany vedia niečo, čo iné nie. Analýza strategickej interakcie – všetkých druhov – je základom teórie hier. Laureáti Nobelovej ceny ukázali, že medzi najdôležitejšie oblasti aplikovania teórie hier možno zaradiť napríklad: bezpečnostné politiky, formovanie cien na trhoch, rovnako ako aj ekonomické a politické vyjednávania.
Vyjednávania v tieni studenej vojny
V polovici 50-tych rokov 20. storočia sa Thomas Schelling pokúsil aplikovať metódy teórie hier na oblasť, v tej dobe jednu z najdôležitejších – globálnu bezpečnosť a zbrojenie. Ako sám Schelling poznamenal, výrazný pokrok sa dá dosiahnuť jednoducho tým, že sa nakreslí diagram, ktorý popisuje možné alternatívy pre protistranu a pre samotnú krajinu, pričom sa systematicky prihliada na možné alternatívne výsledky. Takýto proces tiež slúži ako pripomenutie toho, že druhá strana konfliktu čelí podobnému rozhodovaciemu problému. Schelling sa obzvlášť zaujímal o to, akým spôsobom môže byť sila jednotlivých vyjednávacích strán ovplyvnená rôznymi faktormi, ako sú počiatočné alternatívy a ich potenciál ovplyvniť rozhodovania počas procesu vyjednávania. Objasnil, prečo môže byť výhodné obmedziť vlastné alternatívy, ako aj zhoršiť vlastné možnosti – doslova spáliť mosty. Zaujímal sa tiež o proces tvorby atmosféry dôvery, pričom dlhodobá spolupráca by mohla byť vytvorená za určité časové obdobie a strana by mohla získavať dlhodobé výnosy z krátkodobých ústupkov. Výsledky Schellingovej práce boli publikované v jeho knihe The Strategic Conflict (1960), ktorá sa stala klasikou a ovplyvnila celé generácie strategických mysliteľov. Niekoľko ďalších vedcov rozšírilo koncepty publikované v tejto knihe. Neskôr Reinhard Selten, laureát Nobelovej ceny za ekonomické vedy z roku 1994, formalizoval jeho myšlienky týkajúce sa dôveryhodných hrozieb a vlastných alternatív. Schellingove formulovanie predpokladov spolupráce vyvolal rozsiahly výskum o pôvode a rozvoji spolupráce v čase medzi stranami, ktoré pôvodne nemali medzi sebou dôveru. Schelling sa tiež zaoberal schopnosťou jednotlivcov kooridovať svoje správanie v situáciách bez výrazného konfliktu záujmov, ale kde neúspešná koordinácia môže viesť k vyšším nákladom pre všetky strany.
Výskumom (vrátane experimentov s jeho študentmi) zistil, že koordinované riešenie sa môže vyskytnúť častejšie ako bolo pôvodne predikované teóriou. Schopnosť koordinovať zrejme súvisí so vzájomnými rámcami oboch strán. Spoločenské konvencie a normy sú neoddeliteľnou časťou tohto spoločného východiska. Schellingova práca v tejto oblasti inšpirovala filozofa Davida Lewisa ku špecifikovaniu myšlienky, že jazyk bol vytvorený ako prostriedok koordinácie.
Prečo dochádza ku segregácii?
Ústrednou témou, ku ktorej sa Thomas Schelling pri výskumoch neustále vracal, bolo, čo nastane po konfrontácii jednotlivých plánov a vzorov správania v sociálnej oblasti. Jednou z najčítanejších kníh, ktorá objasňuje túto tému, je Microeconomics and Macrobehavior (1978). Táto kniha sa zaoberá rôznymi každodennými fenoménmi, ako napríklad používanie prílb profesionálnymi hokejovými hráčmi, výber sedadiel v hľadisku a rasová a sexuálna diskriminácia.
Segregácia sa obyčajne spája s útlakom. Historicky to bol dôležitý poznatok, ale segregácia je tiež stabilným javom vo vyspelých spoločnostiach, kde je značné úsilie venované boju proti nej. Schelling sformuloval jednoduchý model, v ktorom predpokladal, že všetci jednotlivci sú tolerantní v tom zmysle, že dobrovoľne žijú v blízkosti ľudí inej kultúry, náboženstva alebo farby pleti, ale chcú mať aspoň pár susedov s vlastnými charakteristikami. Ak ich mať nebudú, presťahujú sa do susedstva, kde budú môcť nájsť seberovných ľudí. Schelling ukázal, že aj pomerne malé preferencie týkajúce sa podielu osôb v susedstve môžu segregáciu výrazne ovplyvniť. Inými slovami, žiadne extrémne preferencie zo strany jednotlivcov nie sú potrebné na to, aby vznikli sociálne problémy.
Dlhodobá spolupráca
Kým sila Tomáša Schellinga spočíva najmä v jeho schopnosti predstaviť originálne myšlienky s minimom matematických metód, hlavný prínos Roberta Aumanna spočíval najmä v použití nástrojov matematickej analýzy (či už pri rozvinutí konceptov a hypotéz, alebo poskytnutí stručných formulácií a vyvodení presných záverov). Ten kedysi prirovnával svoj výskum k umeleckej tvorbe – Autmann zdieľal Schellingov prvotný záujem o interakciu, kde strany mnohokrát vzájomne pôsobia po dlhú dobu, tzv. opakované hry. Ukázal, že mierová spolupráca je častokrát rovnovážnym riešením v opakovanej hre, dokonca aj pri stranách so silným krátkodobým konfliktom záujmov. Aumann a iní výskumníci rozšírili a zovšeobecnili jeho výsledky v rôznych smeroch, napríklad pokiaľ ide o dôveryhodnosť „hrozby trestu“ pri odchýlení sa od spolupráce. Aumann v spolupráci s Michaelom Maschlerom tiež rozvinuli teóriu opakovaných hier s asymetrickými informáciami, t. j. situáciami, kde jedna strana má viac informácií o určitých aspektoch opakovanej hry ako iná, napr. pokiaľ ide o skutočné náklady na súťažiteľa alebo vojenskej sily inej krajiny. Teória opakovaných hier teraz tvorí spoločný rámec pre analýzu dlhodobej spolupráce v oblasti spoločenských vied. Aplikácie siahajú od konkurenčných firiem, ktoré navzájom koordinujú svoje správanie a udržujú vysokú úroveň cien, a poľnohospodárov, ktorí zdieľajú pasienky alebo zavlažovacie systémy, až po krajiny, ktoré podpisujú dohody o ochrane životného prostredia alebo sa zapájajú do územných sporov.
Spoločné poznatky a korelované ekvilibriá
Ďalší zo základných prínosov Autmanna sa týka kognitívnych základov teórie hier, t. j. dôsledkov vedomostí o rôznych aspektoch hry vrátane vedomosti o vedomostiach ostatných. V začiatkoch teórie hier bola analýza častokrát zjednodušovaná predpokladom, že strany vedia všetko o všetkých aspektoch hry, čoho analogickým príkladom vo fyzike je napríklad zanedbanie trenia alebo odporu vzduchu. Vedomosť o tom, že iná strana je racionálna, môže ovplyvniť niekoho rozhodnutie, ako aj vedomosť o vedomosti niekoho iného o vlastnej racionalite atď. Autmannova formalizácia konceptu o spoločných konceptoch umožnila systematickú analýzu vzťahu medzi vedomosťami strán a výsledkami hry. Aumann tiež predstavil nový koncept rovnováhy, korelované ekvilibrium, ktoré je slabšie ako Nashovo ekvilibrium, teda koncept, ktorý rozvinul John Nash, laurát Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 1994. Korelované ekvilibrium dokáže vysvetliť, prečo môže byť pre vyjednávacie strany výhodné povoliť nestranného mediátora, ktorý bude komunikovať s jednotlivými stranami buď spoločne alebo osobitne a v niektorých momentoch im dá rôzne informácie.
Limity racionality
Robert Aumann a Thomas Schelling majú spoločné to, že, v celom svojom výskume zdieľali záujem o posudzovanie aspektov, ktoré sú zanedbané teóriou a rozvinutím nových konceptov a analytických nástrojov rozšírili rozsah analýzy. Dôsledkom týchto snáh bolo aj to, že koncept racionality má širší výklad. Správanie, ktoré bolo predtým klasifikované ako iracionálne, sa stalo pochopiteľným a racionálnym. Ich práca významne prispela k prekonaniu priepasti medzi ekonómiou a inými behaviorálnymi a spoločenskými vedami.
Ďalšie čítanie
Veľký kus Schellingovej práce je dostupný aj laikom a mnoho Aumannových publikácií obsahuje netechnické diskusie k jeho matematickým výsledkom. Dixit and Nalebuff (1991) ponúkajú prehľadný úvod do teórie hier so zameraním na aplikácie. Dixit and Skeath (2004) poskytujú základnú učebnicu, pričom Fudenberg, Tirole (1991) a Myerson (1991) poskytujú pokročilejšie a technickejšie vysvetlenia. Životopisné a detaily z osobného života o laureátoch môžeme nájsť v diele Zeckhausera (1989), ktorý popisuje portrét Schellinga a v práci Harta (2005), kde môžeme nájsť interview s Aumannom.