Andrej Budai: Zlatý štandard podľa Kostolanyho
07. 09. 2010, Andrej Budai
Kríza v posledných rokoch priniesla niekoľko myšlienok, ktoré sa ešte v nedávnej minulosti zdali len ťažko predstaviteľné, či nemysliteľné. Od tzv. šrotovného až po zachraňovanie bánk z rozpočtu. Jednou z nich bol návrat ku krytiu peňazí zlatom, ako to bolo ešte v nedávnej minulosti. Nápad vyvolal veľké diskusie. Ako to teda je? Je lepšie kryť peniaze zlatom, či nie? Svoj názor ponúkol už minulosti jeden z najznámejších burzových špekulantov André Kostolany.
„Neverím tomu a bol by to najväčší nezmysel,“ tvrdil. Zástancovia si podľa neho od toho sľubujú stabilitu cien, devízových parít, klesajúcu nezamestnanosť, rastúci svetový obchod a rastúcu životnú úroveň. Odôvodnenie týchto očakávaní však chýba. Priaznivci zlatého štandardu podľa neho dúfajú predovšetkým v pevné devízové parity. A práve cez ich príklad ukazuje nefunkčnosť daného systému. Logicky na to tvrdí – pevné parity je možné dohodnúť aj bez zlata. Okrem toho svet sa vyvíja opačným smerom, smerom k voľnému devízovému styku. Ako si to teda predstavujú? Keď ponuka nejakej meny sa stane príliš veľkou a banky môžu len zvýšiť cenu zlata, ak nechcú prísť o svoje zlaté rezervy. Napríklad vo Švajčiarsku po druhej svetovej vojne Národná banka dlho nevydávala franky za zlato, keďže dopyt bol veľmi vysoký. Podobné príklady ukazuje aj v 70-tych rokoch. Švajčiarsko a Spolková republika museli zaviesť prísnu kontrolu proti importu kapitálu. Tak by to bolo aj dnes. Ak by bol dopyt po zlate príliš vysoký, národné banky by nedodali zlato za peniaze, a naopak. Opäť sa Kostolany pýta: načo zlatý štandard, ktorého sa nikto nedrží?
Priznáva však, že dnes sú v chode monštruózne devízové špekulácie rôznych druhov. Z devízových trhov sa stali kasína. Ak by to niečo mohlo vyriešiť, tak len plánované hospodárenie s devízami. Stále pritom nie je potrebný zlatý štandard. Slovami básnika Rabinhanatha Tagoreho: „Zasaď vtáčie krídla do zlata, a nikdy viac sa nevznesie k nebu.“