George Soros: Nemecko musí uvažovať nad nepredstaviteľným
07. 09. 2010, libspol
Nemecko bolo vždy stredobodom európskej integrácie. Jeho predstavitelia zvykli zdôrazňovať, že krajina nemá nezávislú zahraničnú, iba európsku politiku. Po páde železnej opony si jeho lídri uvedomili, že zjednotenie rozdeleného Nemecka sa nemôže udiať inak, ako v kontexte zjednotenej Európy, a boli ochotní urobiť ústupky a položiť na stôl obete kvôli tomuto cieľu. Nemecko zakaždým prispievalo o trochu viac a bralo o trochu menej ako ostatní, a týmto spôsobom dosahovalo dohody a súhlasné stanoviská.
Koniec štedrého donora
Tieto dni sú už za nami. Euro je v kríze a Nemecko je dnes hlavným protagonistom. Ľudia a politické elity tejto najväčšej európskej ekonomiky sa už necítia dosť bohatí na to, aby ďalej slúžili ako hlboká peňaženka pre zbytok Európy. Zmena v postoji je pochopiteľná, no táto zmena donútila európsku integráciu zastaviť sa.
Euro bolo nedospelou a nekompletnou menou od svojho začiatku. Maastrichtská zmluva založila menovú úniu bez ďalšieho kľúčového piliera – politickej únie. V prípade, že dochádza k problémom s dlhom jednotlivých krajín, riešenie ostáva na národných vládach. Ešte donedávna bol tento stav krytý ochotou Európskej centrálnej banky akceptovať dlhy všetkých členov eurozóny za rovnakých podmienok. Dôsledkom bolo, že krajiny si mohli požičiavať za rovnakých podmienok ako Nemecko. Bankám sa tak otvorila cesta k nákupu menej rizikových aktív s cieľom špekulovať na finančných trhoch.
Prvé náznaky problémov prišli s pádom americkej hypotekárnej banky Lehman Brothers v septembri 2008 a s rozhodnutím ministrov financií EÚ o finančných garanciách a snahe zabrániť pádu akýchkoľvek systémovo významných finančných inštitúcií. Nemecko sa ale v zastúpení kancelárky Merkelovej postavilo proti spoločnému postupu a každá krajina sa musela sama postarať o svoj bankový sektor.
Finančné trhy zareagovali na garancie svojím spôsobom. Odlev kapitálu z krajín, ktoré nemali reálne možnosti garantovať finančnú stabilitu do takej úrovne ako iné štáty, spôsobil vážne problémy Maďarsku a pobaltským krajinám, ktoré musela zachraňovať EÚ a predovšetkým MMF.
Deficity, dlhy a neskorá reakcia
Bolo to len v tomto roku, kedy sa finančné trhy začali separátne zaoberať individuálnym dlhom krajín eurozóny, a hlavne jeho kumuláciou. Cez prírastok rizikovej prirážky na vládne dlhopisy sa do centra pozornosti dostalo Grécko, a to po priznaní falšovania štatistík o vývoji verejných financií.
Eurozóna reagovala pomaly, pretože členovia mali na problém odlišné názory. Francúzsko a ďalšie krajiny mali snahu o deklarovanie solidarity, zatiaľ čo Nemecko po deštrukčných skúsenostiach s infláciou v 20. storočí odmietalo vytváranie inflačných tlakov v eurozóne. Koniec koncov Nemecko pri prijímaní eura trvalo na silných zárukách stabilnej meny a jeho ústavný súd v tom čase len znovu potvrdil no bail-out klauzulu zakotvenú v Maastrichtskej zmluve.
Nemecká politická reprezentácia mala navyše na jeseň 2009 krátko pred voľbami do dolnej komory Bundestagu a zaujala váhavý postoj. Kríza v Grécku však začala naberať na obrátkach a rozšírila sa do ďalších krajín s vysokým deficitom. Keď sa už Brusel dohodol na postupe, balíček pomoci pre Grécko musel byť oveľa väčší ako by bolo potrebné, keby sa konalo okamžite. Navyše, na upokojenie trhov a navrátenie dôvery sa lídri dohodli na vytvorení Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu v celkovej výške 750 miliárd eur, ktorý má zabezpečiť stabilitu a pomoc pre krajiny do budúcna. Dve tretiny balíka budú garantovať krajiny eurozóny, jednu z celkovej sumy MMF.
Trhy ale záväzok z Bruselu neuspokojil. V prvom rade vycítili postoj Nemecka v tejto otázke, a to hlavne diktovanie podmienok záchrany, ktoré sú v značnej miere represívne. Trhy rovnako správne identifikovali súčasný stav a pochopili, že v čase poklesu ekonomickej aktivity a rastu nezamestnanosti kresanie deficitov povedie len k rastu ďalších problémov a ešte ťažšej finančnej konsolidácii. Ak by aj splnili rozpočtové ciele, je len ťažko predstaviteľné, že by opäť získali konkurencieschopnosť a oživili rast. V podmienkach menovej únie, bez možnosti devalvovať vlastnú menu, prispôsobovací mechanizmus tak vyvinie tlak na pokles cien a miezd a vznik prízraku deflácie.
História sa môže zopakovať
Hospodárske politiky uplatňované krížom cez európsky kontinent sú v príkrom rozpore s lekciou, ktorú svet dostal v čase Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia. Existuje tu navyše riziko, že uvrhnú Európu do obdobia dlhotrvajúcej stagnácie alebo ešte horšieho. To by znamenalo vážne sociálne problémy a nepokoje v celej Európe. V najhoršom scenári by to mohlo viesť k rozpadu únie v dnešnej podobe a k nárastu xenofóbie a pravicovému extrémizmu.
Ak by k tomu došlo, Nemecko by nieslo najväčší podiel zodpovednosti. Nemožno ho obviňovať zo snahy o silnú menu a vyrovnanú finančnú bilanciu, ale ako najsilnejšia a najkredibilnejšia krajina nechtiac vnucuje deflačnú politiku zvyšku celej eurozóny. Nemecká verejnosť môže len ťažko rozoznať to, ako táto politika ubližuje eurozóne, pretože smer, akým sa euro vyvíja, pomáha cez deflačné tendencie Nemecku k vyššej konkurencieschopnosti na svetových trhoch. Druhá strana mince ale ukazuje slabšie krajiny uvrhnuté do depresie a čoraz ťažšie bremeno ich dlhu.
Nemecko by preto malo uvažovať nad takýmto experimentom:
Vystúpenie z eurozóny. Znovu zavedená nemecká marka by sa zhodnotila a euro prepadlo. Zvyšok Európy by získal na konkurencieschopnosti a mohol rásť zo súčasných problémov. Nemecko by ale pocítilo bolesť z toho, aké to je mať nadhodnotenú menu. Bežný účet by sa prehupol do červených čísel a objavila sa vyššia miera nezamestnanosti. Banky by utrpeli straty na menových kurzoch a vyžadovali väčšie kapitálové injekcie z verejných zdrojov. Vláda by však politicky dokázala obhájiť záchranu nemeckých bánk oveľa jednoduchšie ako Grécka alebo Španielska. A boli by tu ďalšie výhody – nemeckí dôchodcovia by si užívali dôchodok v Španielsku ako králi, pomáhajúc k zotaveniu španielskej ekonomike.
Toto je však hypotetická záležitosť, pretože nemecké opustenie eurozóny by malo nepredstaviteľné politické následky. Tento myšlienkový experiment ale môže byť užitočný na predchádzanie nepredstaviteľnému z pohľadu práve prebiehajúceho.
Článok bol publikovaný v britskom ekonomickom denníku Financial Times, 2010
http://www.ft.com/cms/s/0/88ded464-7ee6-11df-8398-00144feabdc0,dwp_uuid=79cadde4-5c1b-11df-95f9-00144feab49a.html
Spracoval: Marek Kálovec