Vladimír Bačišin: Japonské echo svetovej finančnej krízy
05. 10. 2010, Vladimír Bačišin
Svetová finančná kríza ponúka čoraz viac informácií na zamyslenie. Vzťahy, ktoré sa stali nemenné počas desiatich rokov, sa neočakávane menia, a nikto teraz nevie, čo robiť v týchto nových meniacich sa podmienkach. Charakteristickým príkladom tejto náhlej zmeny sa stala dynamika kurzu japonskej meny vo vzťahu k americkému doláru. Táto dynamika, ktorá je viac alebo menej predpovedateľná v období pred krízou, je natoľko neočakávaná a komplikovaná pre japonských ekonómov, že skorej zmeny situácie k lepšiemu sa zrejme nedočkáme.
Problémom pre japonskú ekonomiku bolo to, že keď sa začala svetová finančná kríza, značná časť svetových investičných fondov previedla svoje aktíva do japonského jenu. Bolo to relatívne nové riešenie situácie, lebo v prípade iných kríz investori nasmerovali investície do amerického dolára. Časy sa menia, a medzinárodné investičné fondy sa rozhodli do svojich portfólií vložiť nie až tak významnú menu. V dôsledku nového prístupu prudko stúpol dopyt po japonskom jene zo strany fondov a jeho kurz stúpol na 122 japonských jenov za 1 USD v polovici roku 2008 na súčasných 84 japonských jenov za 1 USD. Tento kurz znamená fakticky revalváciu o 31 %, čo je podstatný úder pre akúkoľvek ekonomiku. Pre expertne orientovanú ekonomiku, ako Japonsko, je to knock out.
Prečo je prudká revalvácia národnej meny snáď skoro jedinou príčinou, ktorá udržuje japonskú ekonomiku v depresívnom stave? Celá vec je v tom, že Japonsko je exportne orientovanou ekonomikou. Japonské ostrovy nemajú nerastné suroviny, a pre krajinu boli vždy potrebné externé zdroje, zásobovanie externými priemyselnými a potravinárskymi surovinami. Japonská elita sa kedysi snažila vyriešiť nedostatok surovín vojenským obsadením iných území, na ktorých boli suroviny v prebytku – Kórey, juhovýchodnej Ázie, časti Číny. Po skončení druhej svetovej vojny sa situácia zmenila. Japonské podniky museli počítať len s vlastnými silami.
Hoci sa nebudeme zaoberať priemyselným vývojom Japonska, rozvoju japonskej ekonomiky, nazývanému niekedy „japonským ekonomickým zázrakom“, od sedemdesiatych rokov minulého storočia pomohol znížený kurz japonského jenu. V období rokov 1949 – 1973, keď fungovala Bretton-Woodska dohoda a kurzy základných svetových mien boli stabilné kurzy svetových mien, bol kurz 300 japonských jenov (JPY) za 1 americký dolár (USD).
Vďaka takému nízkemu kurzu tovary vyrobené v Japonsku boli relatívne lacnejšie ako výrobky konkurencie. To umožňovalo rozširovať export. V dôsledku industrializácie rástla sila japonských firiem. Táto porovnateľná výhoda bola tak veľká, že dokonca po tom, ako sa kurzový vankúš zmenšil, japonské tovary boli najpredávanejšie. Preto sa niektorí konkurenti snažili zvýšiť konkurencieschopnosť svojich tovarov devalváciou svojich národných mien.
Kurzový vankúš sa zmenšil zrušením pevne stanovených kurzov a prechodom platieb v medzinárodnom obchode na plávajúce kurzy. Po zrušením pevných kurzov JPY začal robiť kurzové skoky. Najprv v rokoch 1973 až 1978 jeho kurz stúpol z 300 JPY na 191 JPY za 1 USD. Relatívna revalvácia predstavovala 36 % a znamenalo to aj zvýšenie cien. Neskôr v roku 1985 japonský jen zlacnel na 260 JPY / 1 USD. Po tomto poklese začala japonská mena rásť až do roku 1995, keď jej kurz dosiahol tie isté hodnoty, ako v súčasnosti, teda 84 JPY / 1 USD.
Je to relatívne úsmevná situácia, keď aktuálny kurz je na úrovni presne spred 15 rokov. V roku 1995 kurz japonskej meny začal klesať a dosiahol úroveň 130 JPY / 1 USD a neskôr sa pohyboval v pásme 120 – 125 JPY / 1 USD. Dokonca pri tomto kurze výrobcovia tlačili centrálnu banku, aby revalvovala menu. Ich požiadavky sa naplnili, hoci nie celkom tak, ako očakávali.
Je známe, že pre exportne orientovanú ekonomiku je revalvácia negatívnym javom. Ani produktivita práce, ani výkonnosť kapitálu sa nemôžu zväčšovať v takej proporcii, akou je zmena kurzu národnej meny. Kedysi pred 30 či 5 rokmi sa japonskej ekonomike darilo vybŕdnuť z problematickej situácie. Bolo to preto, lebo kurz meny revalvoval postupne a výrobcovia sa mohli prispôsobiť konkurencii. Dnes sú možnosti pre manévrovanie oveľa menšie.
Zatiaľ sa japonským menovým inštitúciám darí vyrovnať s krízovou situáciou len štandardnými opatreniami. Základnú úrokovú mieru držia na maximálne najnižšej možnej úrovni – 0,1%. Do ekonomiky pumpujú bilióny jenov a poskytujú úvery komerčným bankám.
Je ťažké predpokladať, či menové opatrenia pomôžu japonskej ekonomike, pretože emisné možnosti aj takej veľkej centrálnej banky, ako je Bank of Japan, nemusia stačiť na boj s hedge fondmi, ktorých možnosti sú väčšie. Pre riešenie problémov ekonomiky vláda bude musieť nájsť iné ako menové nástroje.
Písané pre časopis Investor.