Vladimír Baláž: Prečo potrebujeme poznatkovú ekonomiku?
13. 09. 2010, Vladimír Baláž
Najčastejšie prívlastky používané v súvislosti so slovenskou ekonomikou sú „malá“ a „otvorená“. Obidva sú absolútne výstižné. Počtom obyvateľov je Slovensko ekvivalentné polovici veľkého Londýna a ekonomicky jednej londýnskej štvrti. Čo sa týka otvorenosti, za minulý rok dosiahla kombinovaná hodnota dovozov a vývozov tovarov a služieb hodnotu 166,8% nášho hrubého domáceho produktu. Nie je nič nezvyčajné byť malou a otvorenou ekonomikou. Tento prívlastok sa vzťahuje na väčšinu európskych krajín, od Fínska až po Portugalsko. Malé ekonomiky musia byť otvorené. Štát s 5,4 miliónmi obyvateľov nemôže produkovať všetko, od ropy a syntetických diamantov až po šijacie stroje, kancelársky softvér a lieky proti reume. Z neúprosnej logiky deľby práce vyplýva, že malé krajiny sa musia špecializovať na masovú produkciu obmedzeného sortimentu výrobkov a služieb. V našom prípade sú to výroba a/alebo montáž súčiastok pre automobilový a elektronický priemysel.
Malé krajiny môžu konkurovať iným malým krajinám rôznym spôsobom. Niektoré sa profilujú ako daňové raje a práčky obskúrnych peňažných transakcií (Luxembursko, Cyprus). Iným príroda a história nadelili teplé more a pamiatky (Portugalsko a Grécko). Škandinávci, Holanďania a Belgičania investovali do vzdelania a moderných technológií a zarábajú na vývoze elektroniky, strojov a úžitkového dizajnu. Krajiny, čo nič z toho nemajú, musia konkurovať nízkymi cenami vstupov, najmä práce. Z tohto pohľadu slovenskej ekonomike bohužiaľ patrí ešte jeden prívlastok: hlúpa. Posledne dostupné údaje Eurostatu za rok 2008 hovoria, že priemerná hodinová produktivita práce na jedného pracovníka činila u nás 66% priemeru starých členských krajín. V Holandsku to bolo 121%, v Belgicku 118%, ale trebárs v Portugalsku 56% a Maďarsku len 53% (Graf 1). Náš operátor vo výrobe (ale aj architekt či dizajnér nábytku) sa nenadrie o nič menej ako ten francúzsky či holandský. Akurát sa jeho produkcia predá za nižšiu cenu. Často aj preto, že nemajú k dispozícii tie technológie (vrátane špičkového marketingu a manažmentu), ako ich konkurenti. Preto musia súťažiť nižšími cenami práce. Nemusí sa nám to páčiť, ale nízke mzdy boli jedným z hlavných strojcov slovenského ekonomického zázraku. V roku 1997 boli celkové mesačné náklady práce (mzdy + odvody) na Slovensku 401 eur, jedna sedmina z nákladov v EÚ-15. Boli sme lacnejší aj ako Maďari, Česi a Poliaci. Dnes je situácia iná. Vďaka rastu nominálny miezd a zavedeniu eura sú slovenské náklady práce už len jednou tretinou tých európskych. Sme drahší ako väčšina našich konkurentov, okrem Čechov. Zahraniční investori sa správajú trhovo a odchádzajú do Rumunska, Srbska a Číny. Čím budeme konkurovať?
Existuje výrazná závislosť medzi nákladmi práce a ochotou a schopnosťou podnikov inovovať a investovať do výskumu a vývoja (VaV). Krajiny s nízkymi mzdami konkurujú lacnou pracovnou silou. Krajiny s vysokými mzdami musia investovať do inovácií a VaV. S príchodom eura Slovensko stráca konkurenčnú schopnosti v nízkych mzdách. Je to hrozba i nádej, lebo vyvoláva tlak na zvýšenie kvality a inovatívnosti. Pred rokom 2009 dokázali slovenské malé a stredné podniky vyrábať vďaka nižším výrobným nákladom cca o 10-20% lacnejšie. Kurzová zmena túto maržu v mnohých prípadoch vymazala a naše výrobky a služby prestávajú byť konkurencieschopné. Kríza tento proces len urýchlila. Tvrdá mena je luxusom, ktorý si môžu dovoliť ekonomiky založené na technologicky pokrokových výrobách s vysokým podielom pridanej hodnoty. Ekonomiky založené na lacnej pracovnej sile sú však na kurz národnej meny veľmi citlivé. Portugalci sa nedokázali preorientovať na technologicky pokrokové výroby, no konkurovať lacnou pracovnou silou už vďaka tvrdej mene tiež nemôžu.
Vyspelé ekonomiky vyvážajú predovšetkým technologicky pokrokové tovary (lieky, špičková elektronika) a poznatkovo intenzívne služby (softvér, výskum a vývoj, finančné služby). Podiel týchto položiek v HDP je priamo úmerný sile vedecko-výskumnej základne. V tomto smere patrí Slovensko ku koncovým svetlám vlaku EÚ. V inovačnom rebríčku sme v roku 2009 boli na 24. mieste z 33 krajín (Graf 2). Našťastie sa už hodnotilo aj Bulharsko a Rumunsko a tak sme neboli poslední. Mimoriadne nízke sú na Slovensku podnikové výdavky na výskum, ale aj počty výskumníkov a zdroje rizikového kapitálu. Výsledkom je malý podiel pracovníkov v poznatkovo intenzívnych službách, nízky podiel inovujúcich podnikov a udelených patentov, obchodných známok a licencií.
Technologické zaostávanie Slovenska má svoje objektívne i subjektívne príčiny. Ešte v roku 1989 vydávalo Slovensko na vedu a výskum 3,9% svojho HDP. Bola to špičková hodnota porovnateľná s fínskou a švédskou. V roku 2008 to bolo len 0,47% HDP, čo je jedna z najnižších hodnôt v EÚ. Slovenský výskum najviac postihol rozpad veľkých výrobno-hospodárskych jednotiek a útlm zbrojného priemyslu. Nízke výdavky na VaV generujú veľmi malý komerčný potenciál systému VaV. Poznatkovo-intenzívne exporty tvorili v SR len 23,0% celkových exportov, (EÚ27 = 48,8%, Česko = 33,0%). SR evidovala 6,1 EPO patentov na 1 mil. obyvateľov (EÚ27 = 114,9 Česko = 10,8).
Vstúpili sme do klubu bohatých, a istým spôsobom za to aj zaplatíme. Tvrdá mena do desať rokov pochová podniky žijúce z nízkej ceny práce. Tieto výroby sa časom presunú tam, kde mzdy zostanú nízke aj vďaka pružnému kurzu. Pre nás bude jedinou možnou cestou prežitia omnoho viac investovať do podnikových inovácií a výskumu. Dobrým príkladom môže byť Fínsko, zlým Portugalsko.
